Roman Samotný
Spoluorganizoval prvé PRIDE festivaly v Bratislave, angažoval sa v politike, dnes pracuje v Slovenskej sporiteľni, kde sa venuje aj téme diverzity a férového zaobchádzania. S Richardom Feketeom sme sa rozprávali o jeho coming-oute v práci aj postavení LGBTI+ ľudí v biznise.
Aký bol tvoj prvý verejný coming-out?
Prvý, to si už ani presne nespomínam, keďže je to už skoro 25 rokov dozadu. V mojom prípade to nebolo nič dramatické a ani prevratné, LGBTI+ témam a aktivizmu som sa venoval už na VŠ (študoval som psychológiu), bol som aj vo fakultnom aj univerzitnom senáte a Rade študentov vysokých škôl, riešil som tieto otázky v rámci svojho aktivizmu, písal som články aj pre časopis Študentské listy, takže som bol, myslím si, pomerne „známy a vyautovaný“.
Občas som sa dostal do „názorového konfliktu“ pri niektorých témach v rámci štúdia psychológie, keď niektorí/é pedagógovia/čky alebo spolužiaci/spolužiačky preferovali teologické chápanie psychológie a nie humanistické (vedecké) prístupy a výklady. Samozrejme som sem-tam vo verejnom priestore určite zažil nejaké „blbé“ homofóbne narážky, nemiestne komentáre alebo vtipy o teplých, ale väčšinou som sa vtedy rázne ohradil, potom nastalo ticho a išlo sa ďalej.
Vtedy som bol v tomto dosť radikálny, riadil som sa totiž jedným takým heslom, politickým argumentom používaným ako rally slogan študentského hnutia a feminizmu druhej vlny z konca 60. rokov – osobné je politické a politické je osobné. Bral som to vtedy všetko osobne. Preto som sa vždy ozval v prípade akejkoľvek diskriminácie.
Vystupoval si rovnako otvorene neskôr aj v práci?
Po škole som začal podnikať a pracovať v reklame a marketingovej komunikácii. Všeobecne to bolo vtedy (ale aj dnes) prostredie, kde vládla „liberálna“ atmosféra voči kreatívnym ľuďom, často z našej komunity. Paradoxne, „problémy“ s coming-outom prišli neskôr. Ja osobne som to už nijako netajil a už to pre mňa ani nebola téma a potreba to každodenne demonštrovať, no stále dokola som počúval otázky kolegov/kolegýň či klientov/klientiek, či som ženatý alebo či mám „babu“, s kým chodím alebo ako to so mnou teda je. Ja som vždy pravdivo odpovedal, že „nikoho nemám“, „s nikým nechodím“, alebo keď ma to už otravovalo, tak som odpovedal, že „moja práca je moja milenka“ alebo „naša legislatíva to neumožňuje“ a pod.
Tak vznikla okolo mňa aspoň „šuškanda“, že som teplý, ale tiež verzia, že ani to nie, lebo nikoho nemám a „len to hrám“, lebo chcem byť zaujímavý. Mne sa preto nechcelo už nikomu nič dokazovať. Skrátka som to „vytesnil“ zo svojho života a z coming-outu sa stal coming-in. Potom, ani neviem ako, som si našiel partnera alebo on mňa a boli sme spolu deväť rokov. Medzitým som stihol byť spoluorganizátorom prvých troch PRIDE-ov v Bratislave, angažovať sa v politickej strane a robiť jej kampaň, byť tímlídrom pre osobné slobody, či dokonca kandidovať ako gejský kandidát do parlamentu (žiaľ, neúspešne). Sklamaný zo smerovania strany a politiky v oblasti presadzovania práv LGBTI+ ľudí som z nej znechutený odišiel.
Myslíš si, že je to dnes jednoduchšie ako v minulosti?
Ťažko povedať, aj áno, aj nie. Osobne si myslím, že samotný coming-out je vždy ťažký. Aj v rodine či spoločnosti s najväčšou mysliteľnou podporou tie prvé „halušky“ začínajú vždy vo vlastnej hlave daného jednotlivca – „som iný/iná, prečo? Budú ma mať radi aj tak? Atď.“ Určite obrovskú pozitívnu zmenu priniesol internet a sociálne siete, či ide už len o dostupnosť informácií o téme, ale aj možnosť zoznamovania sa a vytvárania vzťahov bez ohľadu na geografické vzdialenosti. Známe osobnosti, youtuberi a známe youtuberky so svojimi osobnými coming-outmi, ale aj zmena prezentácie LGBTI+ ľudí vo filmoch a seriáloch, najmä západnej zahraničnej produkcie, hrajú veľkú rolu.
Boli nejaké zdroje informácií o LGBTI+ ľuďoch v čase, keď si objavoval vlastnú identitu?
Keď som mal 16 – 18 rokov, nepoznal som žiadneho geja osobne. Netušil som, ako a kde by som sa zoznámil, vedel som len, že „nejakí určite existujú“. Niečo z literatúry, niečo z filmu. (Modrá ustrica z Policajnej akadémie, ide vám v hlave tá melódia tanga?) Niečo som počul ako fámy, že vraj sa stretávajú v kaviarni Grand v Manderláku, ktorú s obľubou navštevovala bratislavská smotánka ako Dočolomanský a pod., ale tam nikto v mojom veku nechodil, sám som sa tam neodvážil.
Ešte som raz navštívil klub Extáza, jeden z prvých gejských klubov, do ktorého sa dalo dostať len na zazvonenie. Bol to byt na poschodí starého domu medzi Michalskou bránou a Františkánskym nám. Moje predstavy, čo sa tam asi deje, spôsobili, že som chodil asi týždeň hore-dole okolo vchodu, až som sa odvážil tam zazvoniť. Hrkol som tam do seba minerálku alebo colu a utiekol, aj keď tam nik v podstate nebol (to som netušil, že treba chodiť neskôr, ledva otvorili).
V Apollóne na Panenskej som bol prvýkrát, si myslím, až keď som mal 21, a vrátil som sa z USA, kde som bol tri mesiace robiť v lete tábor, a mesiac som potom cestoval a navštívil aj nejaké gejbary. Ale treba priznať, že okrem barmana a vety objednávajúcej si (nealko) drink som sa neodvážil prehovoriť s nikým :D.
Boli aj nejaké iné možnosti, ako sa v tom období zoznámiť?
Hej, zo zúfalstva som si podal zoznamovací inzerát do novín, do rubriky on hľadá jeho, lebo som nevedel, ako sa inak zoznámiť. Na odpovede bolo treba čakať, išli najprv do P. O. boxu redakcie, kým som sa s k nim dostal, ubehol asi mesiac, a boli to štyri listy – napísali mi dvaja ženatí päťdesiatnici a jeden 24-ročný vysokoškolák (štvrtý bol úplne mimo zadania). Stretol som sa teda len s tým vysokoškolákom, ale aj to mi na prvom rande hneď povedal, že niekoho má, ale chce sa rozísť, ale až keď nájde niekoho iného. Dosť ma to znechutilo a na niekoľko rokov som úplne zanevrel na zoznamovanie.
Až neskôr na VŠ som zase začal riešiť, že ako sa zoznámiť. Klasika, to asi riešime všetci, len vtedy nebol Grinder a ani žiadne iné aplikácie alebo vhodné akcie. Robili sa raz mesačne diskotéky v Dome lodníkov, alebo raz za rok ples/súťaž Mr. Gay. Alebo neskôr raz za rok na Filmovom festivale inakosti (myslím teraz tie prvé – 1996 až 2001, prvé dva ročníky boli súkromná akcia na chate a neskôr bolo FFi na akademickej pôde Filmového klubu 901).
Vzhľadom na absenciu trvalého bezpečného priestoru pre LGBTI+ ľudí som sa rozhodol rozbehnúť na Univerzite Komenského také diskusné online fórum/platformu, najprv teda len na MFFUK (cca 1993) a neskôr aj na FiFUK, PriFUK a LF UK. Fungovalo to dosť dlho. Dalo by sa to prirovnať k Facebooku v textovom móde alebo veľmi predpotopnému Pokecu (to si tiež budú pamätať len staršie ročníky). Paralelne k tomu existoval ešte četovací kanál #gay.sk na IRC platforme. Neskôr vznikla samozrejme potreba sa stretávať aj osobne, čo sa aj dialo, táto neformálna skupina vysokoškolákov sa potom postupne pretransformovala v roku 1997 do OZ HABIO, tam som už potom ale nebol, písal som diplomovku a chystal sa na štátnice.
V súčasnosti pracuješ v Slovenskej sporiteľni, ktorá sa otvorene hlási k podpore diverzity a inklúzie, je ambasádorom Charty diverzity, iniciovala vznik Fondu na podporu LGBTI+ komunity pri Nadácii Pontis a aj v minulosti podporila viaceré LGBTI+ organizácie a projekty, napr. vďaka zbierke Za farebnú kultúru. Ako sa to prejavuje na pracovisku, ako reagujú kolegovia, ak otvorene hovoríš o svojej orientácii?
Tak za všetkým sú vždy a všade ľudia, ten fond bola moja idea a Maťa Ftáčnika z Vacuumlabs. Impulzom bola spomínaná zbierka Za farebnú kultúru. Ale späť k otázke, reakcie sú rôzne, prevažne pozitívne, s väčšinou kolegov alebo kolegýň som mal najprv pracovné vzťahy/kontakty a až neskôr došlo na osobné/„rodinné“ témy. Alebo s niektorými som sa poznal roky predtým súkromne a teraz to prešlo aj do pracovného vzťahu.
V banke som inicioval aj vznik zamestnaneckej LGBTI+ skupiny (BRG Erste Colors), ktorá sa stretávala po práci. Žiaľ, počas pandémie sa prestala stretávať a prechod do online priestoru neprežila. Treba však povedať, že na úrovni bankovej skupiny Erste funguje ďalej pracovná skupina diverzity a inklúzie. Na úrovni našej banky zas ide aj interná a externá komunikácia týchto tém (napr. podpora kampane Za pekné pondelky alebo rovnosti žien na MDŽ). Ale aby som nemaľoval všetko len naružovo, zatiaľ to nemáme, ale chcel by som časom dosiahnuť u nás dorovnanie všetkých zamestnaneckých „rodinných“ benefitov aj pre LGBTI+ ľudí nad rámec nášho Zákonníka práce. Takto to majú napr. v Accenture. Treba stále ešte aj u nás pracovať s nevedomými predsudkami, ale aj otvorenou homofóbiou v spoločnosti.
Na tomto pracuje veľmi intenzívne naše oddelenie zamestnaneckej skúsenosti, ale aj vedenie firmy. Nedávno sme predstavili verejnosti nový koncept kampane Budúcnosť je vaša, ktorý chce inšpirovať k optimizmu a radosti zo života bez ohľadu na ťažkosti, ktoré často život alebo doba prinášajú. Musíme však fungovať ako spoločenstvo, väčšina musí myslieť aj na menšiny a slabších. Len vtedy budeme ako spoločnosť napredovať. Treba sa organizovať a vyvažovať rozdelenie síl v spoločnosti. Napr. k tým zamestnaneckým benefitom: Ľudia sa proste musia ozvať, prípadne si vyberať takého zamestnávateľa, ktorý nediskriminuje, ale naopak podporuje LGBTI+ ľudí a vytvára inkluzívne pracovné prostredie.
Myslíš si, že je to na Slovensko ojedinelý trend, alebo poznáš takúto prax aj v iných firmách?
V roku 2018 realizovala poradenská firma PwC prieskum v oblasti diverzity a inklúzie na Slovensku. Programy v tejto oblasti sa vo firmách na Slovensku zameriavajú najmä na vytváranie inkluzívneho prostredia pre všetkých zamestnancov (47 % firiem), tretina sa zameriava na široké spektrum oblastí a pätina sa venuje jednej alebo dvom oblastiam špeciálne. Opatrenia v oblasti diverzity a inklúzie sa sústreďujú na Slovensku takmer výlučne na zamestnancov a zamestnankyne a zriedkavo na zákazníkov/zákazníčky alebo dodávateľov/dodávateľky. V tomto nás čaká ešte dlhá cesta.
Akú rolu môžu zohrať podľa teba firmy pri budovaní férovej spoločnosti?
Diverzita a inklúzia prináša jednoznačne lepšie ekonomické výsledky a firmy vo svete viac priznávajú, že to je aj ich cieľom pri zavádzaní diverzity. Firmy na Slovensku budú musieť zamestnávať aj skupiny ľudí, ktoré doteraz stáli na okraji ich záujmu, a musia si uvedomiť, že majú veľmi rozmanitých zákazníkov/zákazníčky, ale aj dodávateľov/dodávateľky.
Vnímaš posun v ich prístupe, sú už ochotnejšie verejne vyjadriť podporu LGBTI+ témam?
Poviem to tak, ako to je, nikto nechce byť prvý/á, ale lastovičky už sú. Keď sme v roku 2010 organizovali prvý Pride v Bratislave, nemali sme žiadneho veľkého firemného sponzora, nikto sa s nami nechcel poriadne ani baviť, a ak, tak len pod podmienkou, že ich nikde neuvedieme. Oficiálne nás podporila len PizzaMizza, ktorej majitelia boli z LGBT+ komunity. Pomohli nám vtedy veľmi zahraničné ambasády a veľvyslanci. Postavili sa na našu stranu spoločným vyhlásením a osobnou prítomnosťou v sprievode.
Predvlani, keď Sporiteľňa podporila zbierku #ZaFarebnúKultúru, na určitých „konšpiračných/extrémistické portáloch“ sa spustili články a výzvy, aby klienti bojkotovali banku a zrušili si účty, lebo si „dovolila podporiť“ LGBTI+ menšinu a jej kultúrne podujatia, ktorým vtedajšia ministerka kultúry (SMER-SD) svojvoľne stopla dotácie. Tento rok mal Dúhový PRIDE záštitu primátora hlavného mesta aj predsedu Bratislavského samosprávneho kraja.
Stále však niektorí/é politici/čky hrotia nenávisť voči LGBTI+ komunite predkladaním rôznych návrhov zákonov obmedzujúcich práva tejto menšiny (naposledy snaha odoberať deti homosexuálnym rodičom). Vzorom je im asi Orbán v Maďarsku a príklon k ultrapravicovému nacionalizmu až fašizmu. Tu, žiaľ, u nás nevidím žiadnu parlamentnú stranu hodnotovo ukotvenú tak, aby reálne chcela presadiť akúkoľvek zmenu k lepšiemu. Populizmus Sulíka nepočítam, ten je ze registrované partnerstvá asi tak veľmi, ako za ne nehlasoval v parlamente v roku 2012. Tu je jediná šanca spoliehať sa na hodnoty a zmluvy, na ktorých stojí Európska únia, a dúfať, že v prípade, ak Slovensko vykročí poľskou alebo maďarskou cestou,
únia zasiahne. V tomto by podľa mňa mali hrať veľkú rolu aj firmy, lebo po štáte sú druhým najväčším zamestnávateľom a tvorcom hodnôt.
Vieš dať aj nejaký konkrétny tip pre firmy, ktoré by chceli pomôcť, no nevedia, ako na to?
Veľmi jednoducho, podpísať Chartu diverzity a rešpektovať diverzitu a inkluzívny prístup na pracovisku. Druhým krokom alebo možnosťou je pridať sa k Fondu na podporu LGBTI+ komunity pri Nadácii Pontis a prispieť doň finančne. Tretím krokom je podporiť vznik zamestnaneckej LGBTI+ skupiny vo firme a bezpečného prostredia na vyjadrenie a presadzovanie ich potrieb. Treba však aj „dopyt“ zdola, t. j. zamestnanci sa musia ozvať. Kto chce pomocť, nech sa mi ozve na mail fekete.richard@slsp.sk alebo priamo na queerslovakia.sk a určite poradíme.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk