Michal Dudoň
Od roku 2009, keď Jakub Starý založil časopis LUI, došlo podľa neho k extrémnemu posunu. „Od roku 2009 sa na scéne objavila pestrá paleta najrôznejších neziskoviek, projektov, barov, kaviarní, biznisových subjektov a queer scéna má (predovšetkým v Prahe) svoje nezastupiteľné miesto,“ povedal v rozhovore Starý, ktorý sa okrem vydávania časopisu a aktivizmu venuje aj hudbe.
Čo ťa viedlo k vydávaniu gejského časopisu v Česku?
Prešiel som nie úplne príjemným coming-outom, keď som sa musel vyrovnávať s odmietnutím svojej identity časťou rodiny, a samozrejme aj okolia. Vzhľadom na to, že išlo o pomerne bolestivú skúsenosť, nechcel som, aby jej musel byť vystavený niekto ďalší.
Preto som si vtedy povedal, že to skúsim a začnem vydávať geský časopis, ktorý tu dovtedy ešte nebol. V ňom som chcel predovšetkým hlásať aktivistické myšlienky a táto rovina s nami zostala niekoľko rokov, kým sme sa cca v roku 2018 nepriklonili koncept viac k lifestylu.
Mali sme pocit, že už netreba za naše ideály až tak bojovať, pretože sme si mysleli, že sú v českej spoločnosti pevne ukotvené. Čo, samozrejme, nie je pravda, preto dnes v obsahu zohľadňujeme obe roviny: aktivistickú aj lifestylovú.
Časopis si začal vydávať v roku 2009. Aká ti prišla naň odozva a kam sa od vzniku posunul?
Na začiatku sme sa stretli s kladným prijatím na strane čitateľov aj inzerentov. Išlo jednoducho o časopis, ktorý tu chýbal. Od prvého vydania sme sa posunuli skutočne významne, predsa len ide o 14 rokov. Zatiaľ čo prvé vydanie bolo také „Bravíčko“ pre gejov, dnes sme etablovaný magazín pánskeho životného štýlu, ktorého ambíciou, poslaním a víziou je fungovať ako premostenie medzi LGBTI+ svetom a svetom heterosexuálov. Za mňa existuje, samozrejme, iba jeden svet, v ktorom my a všetky ďalšie živé bytosti žijeme a dýchame rovnaký vzduch, ale faktom je, že žijeme v časoch, keď sa časť politickej reprezentácie snaží tieto svety oddeľovať stavaním na stereotypoch. Tie sa snažíme vyvracať a ponúkať priestor na diskusiu, pretože v tej ja osobne vidím cestu k zmiereniu. Podobne, ako to robí vaša úžasná pani prezidentka, ktorú si tu veľmi vážime.
Čítajú časopis aj ľudia mimo komunitu?
Áno, na webe máme 50 percent žien. Vieme, že ide o ženy heterosexuálne, ktoré majú nejaký vzťah ku komunite gejov (rodinný príslušník, kolega v práci či obľúbená celebrita).
Vieme tiež, že nás čítajú heterosexuálni muži, ktorí si v obsahu LUI nachádzajú zaujímavé témy ako zdravý životný štýl, fitness, štýl alebo móda. Avšak tí sa o tom nikomu ďalšiemu nezmieňujú v obave, že by mohli byť svojím okolím označení za gejov. To sa teraz snažíme zmeniť a profilovať sa viac ako časopis pre kozmopolitných mužov všetkých identít a orientácií.
Čo sa podarilo časopisu dosiahnuť v spoločnosti?
Myslím si, že už samotným faktom, že sme boli prvý čisto lifestylový magazín pre gejov, sa nám podarilo veľkej časti verejnosti ozrejmiť, že nie sme len nejaká neviditeľná skupina ľudí druhej kategórie, ktorá sa vyskytuje len v nejakom undergroundovom prostredí. Ako to dovetedy bolo všeobecne vnímané.
Biznisovej časti spoločnosti sme gejov predstavili ako zaujímavú cieľovú skupinu s výrazným kúpnym potenciálom, ktorú je možné vhodne zaradiť do marketingového mixu. S tým sa samozrejme spája postupná zmena vo vnímaní našej komunity. LUI existuje už 14 rokov. Za ten čas webová stránka vygenerovala desiatky miliónov zobrazení s obsahom, ktorý sa týka života neheterosexuálnych ľudí. Osobne som presvedčený o tom, že toto muselo mať nejaký vplyv.
Okrem toho sme najmä na začiatku vydávania dostávali stovky mailov od ľudí, ktorí nám ďakovali za to, čo robíme, pretože im to pomohlo zmeniť život k lepšiemu. Utkveli mi v pamäti dva prípady: takmer 70-ročný pán, ktorý si vďaka LUI mohol uvedomiť, kým skutočne je, a zistiť, že nie je sám, a matka geja, ktorá o ňom vedela, že je gej, bez toho, aby jej to on sám povedal. Aby ho podporila, zakúpila mu potichu predplatné nášho časopisu. To mi aj tiekli slzy.
Kam sa od roku 2009, keď si začal časopis vydávať, posunul aktivizmus v Česku a celkovo teplá scéna?
Posun je extrémny. Od roku 2009 sa na scéne objavila pestrá paleta najrôznejších neziskoviek, projektov, barov, kaviarní, biznisových subjektov a queer scéna má (predovšetkým v Prahe) svoje nezastupiteľné miesto. Čo je, samozrejme, dobre, pretože Praha je celkom iste západnou európskou metropolou a svojou atraktivitou je možné ju porovnávať s inými významnými metropolami, ktoré taktiež ponúkajú pestrú LGBTI+ scénu, a predovšetkým bezpečnosť pre prichádzajúcich turistov.
Pokiaľ ide o aktivizmus, som rád, že tu podobné sily máme, avšak najmä v poslednom čase mávam pocit, či sa niekedy nestávajú príliš extrémnymi. Iste, násilie voči LGBTI+ ľuďom narastá po celej Európe (určite môžeme v kontexte spomenúť aj konzervatívne sily prichádzajúce z USA), avšak cesta za mňa nevedie cez boj dvoch znesvárených strán/pohľadov na svet, ale diskusiou a hľadaním kompromisov. V prípade niektorých ľudí mám pocit, že sa z aktivizmu stal šport – kto viac kričí a vydupe sa, vyhráva. Toto za mňa nie je cesta.
Česko je susednou krajinou Slovenska, no čo sa týka práv LGBTI+ komunity, hýbu sa rozdielnym tempom. Ako sa mení česká politická situácia v rámci práv komunity?
Ideme určite správnym smerom a situácia sa mení k lepšiemu. V právnej rovine je pre nás aktuálne najdôležitejšie schválenie zákona, ktorý by českým gejským/lesbickým párom umožnil vstupovať do manželstva alebo iného zväzku, ktorý by ponúkal rovnaké možnosti, ako má práve manželstvo.
V iných nielen európskych krajinách zákon platí aj viac ako 10 rokov a zatiaľ sa nepreukázalo, že by mal zákon akýkoľvek vplyv na miznutie tradičných hodnôt. Preto je nevyhnutné, aby zákon prešiel aj u nás, pretože jeho najväčší význam vidím v rovine symbolickej – ak bude zákon platiť, gesto, ktoré to vyšle do spoločnosti, je, že občania inej ako heterosexuálnej orientácie nie sú občanmi druhej kategórie.
Zákon sa prerokúva už niekoľko rokov a hoci vieme o tom, že sa mnohí snažia zabrániť jeho prejednávaniu, verím, že skôr alebo neskôr sa k jeho schváleniu dostaneme. Aj po vzore iných európskych krajín. Okrem toho je potrebné (a pracuje sa na tom), aby došlo k právnej rekvalifikácii homofóbne motivovaného útoku. V súčasnej chvíli nie je homofóbne motivovaný útok právne hodnotený rovnako tvrdo ako útok s rasovo motivovaným podtextom, hoci ide v oboch prípadoch o útok na osobnú identitu človeka, ktorý má významnejší dopad na psychiku.
V tomto ohľade bol vznesený apel na ministerstvo spravodlivosti, avšak z jeho uhla pohľadu nie je nutné, aby k rekvalifikácii došlo, pretože v Česku údajne nedochádza k homofóbne motivovaným útokom. Čo, samozrejme, nie je pravda, o čom svedčia čísla: útok pre homofóbiu hlási iba 9 percent obetí. Nie je to teda tak, že by k útokom nedochádzalo, iba sa to tak javí, pretože nie je vôľa ich nahlasovať (môže byť za tým napríklad strach). Toto sa musí zmeniť a pokiaľ viem, ľudia stojaci za právnou organizáciou InIUSTITIA na tom pracujú.
Aký bude podľa teba postoj novozvoleného prezidenta Pavla k tejto téme?
Petra Pavla nám zoslalo samo nebo! Už v predvolebných debatách sa Pavel vyjadroval k témam okolo LGBTI+ ľudí zmierlivo. Čo aktuálne potvrdil, keď vytkol českej vláde, že sa nepripojila k žalobe Európskej komisie uvalenej na Maďarsko za to, že sa snaží homosexualitu vytesniť z verejného života. Je to skvelý muž s pevným charakterom a ja verím, že sa nám podarí dohodnúť, aby sa objavil na stránkach nášho magazínu.
Zažil si útok, keď si sa s priateľom držal za ruku a napadla vás skupina chalanov. Podobné útoky sa dejú na Slovensku aj v Česku. U nás sa minulý rok stal teroristický útok. Ako sa dá po takýchto udalostiach fungovať ďalej? Čo ti dalo motiváciu?
Som typ človeka, ktorý rád vyhráva. Som veľmi súťaživý. Mojou hlavnou motiváciou teda vždy bolo vyhrať. Čo platilo aj v prípade toho útoku. Vedel som, že ak by som bol ticho, začal sa báť a nechodil medzi ľudí, útočníci by vyhrali.
Docielili by to, čo chceli – aby som sa bál prejaviť, aby som sa bál byť sám sebou, aby som sa bál existovať tak, ako som sa narodil. A s tým nemôžem a nikdy nebudem súhlasiť. Narodil som sa tak, ako som sa narodil, nie je to chyba, nie je to niečo iné alebo nové, je to tak, ako to je. Je to tak, ako to chce Boh.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk