in ,

Radka: Dostala som druhú šancu na život. Treba robiť všetko preto, aby sa útoky neopakovali

Radka, ktorá prežila teroristický útok na Tepláreň, prednedávnom navštívila spoločne s prezidentkou Zuzanou Čaputovou pápeža. „Je to pravdepodobne asi prvý pápež v histórii, ktorý sa nevyjadruje negatívne o LGBTI+ ľuďoch,“ povedala Radka.

V rozhovore okrem dojmov zo stretnutia aj o tom, čo jej teraz najviac pomáha, ako vníma výroky politikov či postoj prezidentky, a ako si môžeme svojím každodenným bytím pripomínať Juraja a Matúša.

Na začiatok by som sa ťa chcel spýtať ako sa máš?

Teraz fajn. Bol to dobrý víkend. 

Ubehlo pár dní od stretnutia s pápežom. Aké v tebe zanechalo toto stretnutie dojmy?

Pozitívne. Bolo to tak od začiatku, ako sme odišli z Bratislavy. Ťažko sa to opisuje: cítili sme sa fakt dobre. Boli sme medzi dôležitými ľuďmi už od začiatku, ale vôbec sa človek necítil tlak, že by mohol niečo pokaziť alebo že by sa mal hanbiť.

Bolo to milé, uvoľnené a príjemné. Od cesty až po audienciu. Bola som na dôležitom mieste, ale necítila som sa skľúčene, ako keď je človek na dôležitom stretnutí, keď sa obáva, že by mohol niečo pokaziť. Bolo to práve naopak: cítila som radosť, že tam môžem byť, lebo taká vec je raz za život.

Bola medzi vami aj nejaká interakcia?

Podali sme si ruku a poďakovala som sa mu. Najskôr šla ku pápežovi sama na audienciu pani prezidentka a predstavila každého človeka, povedala, prečo prišiel. Keď nám podával ruky, tak mu bolo povedané každé jedno meno aj priezvisko. 

Si veriaca?

Som kresťanka-katolíčka, takže áno.

Radka: Dostala som druhú šancu na život. Treba robiť všetko preto, aby sa útoky neopakovali
Foto: FB Zuzana Čaputová

Aký teda malo toto stretnutie pre teba význam?

Hlavne som naozaj vďačná, že som vôbec mohla ísť. Ide o vec, s ktorou človek neráta, že sa niekedy stane. Pápež je človek, ktorému sa naozaj dopredu nahlasujú návštevy a väčšinou za ním chodia ľudia z vyšších radov cirkvi či vedúce osobnosti štátov. Takže som si nevedela predstaviť, že ja mám ísť za pápežom. Ani vlastne neviem, ako sa tam dá dostať.

Zrazu máš takúto možnosť a dostaneš pozvanie od prezidentky. Ja som si to veľmi vážila, lebo pre mňa ide o veľký odkaz. Pápež sa vyjadril aj k veciam týkajúcim sa LGBTI+ komunity, aj keď to nie je často, ale predsa len mal nejaké vyjadrenia, a navyše, boli pozitívne.

Je to pravdepodobne asi prvý pápež v histórii, ktorý sa nevyjadruje negatívne o LGBTI+ ľuďoch. Nejde do úplného zarytého kresťanstva, ale snaží sa naozaj prijímať ľudí takých, akí sú. Ak by šlo o nejakého iného pápeža, ktorý bol predtým, nevidela by som veľmi logiku v tom, aby som išla.

Ako vnímaš v tomto kontraste stretnutie s pápežom a postoj cirkvi k LGBTI+ komunite na Slovensku?

Stále je to o jednotlivcoch. Naozaj to nie je o tom, že cirkev odmieta LGBTI+ komunitu alebo že cirkev je proti a podobné veci. To sú veľmi tvrdé obvinenia. Kresťanstvo nie je také radikálne, ako si ľudia myslia. Existujú dokonca aj dúhoví kresťania.

U nás je to tak, že ak si členom LGBTI+ komunity, ako keby si automaticky nemohol byť veriaci. Akoby si mal byť v rozpore so všetkým. Myslím si, že záleží na tom, na akého kňaza natrafíš. Sama viem, že veľa ľudí, a nielen z LGBTI+ komunity, ale aj heterosexuálov, bolo pohoršených po Oroshovom obežníku. Nesúhlasili s jeho slovami a veľa z nich aj odmietlo chodiť do kostola.

Dotklo sa ich to celkovo a Oroshovi sa postavili aj jeho podriadení a aj predstavitelia cirkvi boli pobúrení. Čo on vydal ako obvinenia, tak by som povedala, že sebe ublížil viac, ako si myslel. Mňa sa to veľmi dotklo. Ak ho to naozaj mrzí, tak dúfam, že nabudúce už nič také nespraví. Nebolo to pekné. 

Ako sa s takými podobnými vyjadreniami dá vyrovnať? Keď k tomu pridáš aj vyjadrenia od politikov.

Myslím si, že politici by mali zvážiť, čo hovoria. Priamo ovplyvňujú ľudí a mali by konať nestranne. To je tá vec: oni nemajú právo miešať osobné pocity do politiky, lebo majú robiť niečo pre ľudí, nie pre seba.

Na jednej strane odsudzujú partnerstvá, no nie každý z nich žije v úplne usporiadanom manželstve: muž, žena a deti. Je naozaj veľa takých, ktorí sa bijú do hrude „za Boha a za národ“, ale absolútne tak nežijú. Stále hovorím, že som veľmi rada, že máme pani prezidentku.

Postoj politikov a političiek je celkom rozpačitý. Ako vnímaš podporu prezidentky?

Po útoku bola za mnou v nemocnici, už to nie je tajomstvo. No ale podarilo sa nám ho celkom dlho udržať. Najskôr mi volal Roman Samotný, že sa mi ozvú z prezidentskej kancelárie, tak nech nie som v šoku. Keď mi volali, pýtali sa, ako sa mám a ako to zvládam, že pani prezidentka by ma chcela prísť pozrieť. Sama navrhla, že to bude bez kamier či médií.

Počas toho týždňa bolo všetko zvláštne. Reakcie boli rôznorodé, šírilo sa veľa neznášanlivých komentárov. Niektorí ľudia si dovoľovali viac než predtým. Človek nevedel, čo si mal myslieť. Ja som síce v tom čase bola zavretá medzi štyrmi stenami v nemocnici, no napriek tomu som mala strach z toho všetkého, čo sa dialo.

Preto som teda oceňovala, že prezidentka prišla osobne, lebo chcela vedieť, ako sa mám. Ako prezidentka má veľa povinností a medzi nimi si na mňa našla skoro hodinu. Nebolo to len pár viet. Za mňa šlo o veľmi veľké gesto, ktoré mi v tej situácii pomohlo. A nebolo to len jedným pochodom, jednou návštevou Teplárne a jednou návštevou mňa.

Radka: Dostala som druhú šancu na život. Treba robiť všetko preto, aby sa útoky neopakovali

Ako prebiehalo pozvanie do Vatikánu?

Bolo to utajené. Volali mi z prezidentskej kancelárie, že teda pani prezidentka by bola rada, keby som s ňou išla za pápežom. Vraj nemusím odpovedať hneď, môžem si to premyslieť.

Zostala som len sedieť a premýšľať. Je to samozrejme pápež, no stále som mala barly. Zároveň som si uvedomila, že všetkých radikálnych kresťanov asi porazí, keď pôjdem. Bola to naozaj výzva, predovšetkým v tom, čo povedia takíto ľudia, keď ma pápež prijme.

Asi by som nevedela povedať nie. Bolo to síce náročné, no mňa niečo len tak nezlomí. Takáto možnosť je len raz za život a boli milí, že mi dali čas na premyslenie.

Zachytila si aj nejakú spätnú väzbu verejnosti? Keď si hovorila, že by radikálov porazilo.

Zatiaľ nie, ale ja sa vyhýbam čítaniu komentárov, pokiaľ to nevystrelí ako Orosh. Pokiaľ sú to len nejaké idiotské komentáre pod príspevkami, tak tie ignorujem. Jedna staršia suseda, ktorá sa dozvedela o mojej návšteve pápeža, bola veľmi rada. Prišla na kávu, chcela sa viac vecí opýtať a informovať sa, veľa vecí jej nebolo jasných.

Hovorila však, že sa jej zdá, že už „veľmi kričíme“. Vysvetlila som jej, že sa musíme ozvať teraz, lebo ak ostaneme ticho, tak si ľudia budú myslieť, že nás môžu strieľať na ulici, a to doslovne. Bol to milý rozhovor a odchádzala s tým, že o našom rozhovore bude premýšľať.

Nemala radikálne názory, no nemal ju kto vzdelávať a nemal jej to kto vysvetliť.

Nie je to pre teba na jednej strane v niečom vyčerpávajúce? Po tom všetkom, čo si si zažila.

Ešte ani nie, lebo ja vediem rozhovory s ľuďmi, ktorí niektorým veciam nerozumejú, ale dá sa s nimi rozprávať. Ak však niekto nechce chápať, tak môžeš robiť čokoľvek a môžeš byť akokoľvek milý, no nedopracuješ sa k tomu, že ťa pochopí.

Jasné, že je to z nejakej časti vyčerpávajúce, a to nechcem vyznieť hlúpo, ale ono je to stále o tom istom. Zhovárala som sa o tom aj s Romanom: teraz je ten čas hovoriť a snažiť sa o niečo a nebyť ticho. Teraz je tá príležitosť.  

Je pre mňa však česť, že mám v tomto nejaké slovo v rámci celej situácie aj napriek tomu, čo sa mi stalo. Na začiatku to nebolo ľahké. Teraz je to skôr v takom štádiu, že si uvedomujem, že ľuďom sa dejú zlé veci v živote a pre mňa je hrozné mlčať.

Napríklad, keď niekoho zrazí opitý vodič. Situáciu zo Zochovej ľudia začali miešať spolu so Zámockou. Ozývali sa, že prezidentka to vôbec neriešila. No pritom tam bola osobne, pridala aj vyhlásenia. Na Zochovej to zavinil človek, ktorý momentálne sedí vo väzení. Bol to človek, ktorý to spravil z nerozvážnosti, lebo sa opil a sadol za volant. Na Zámockú prišiel človek vraždiť úmyselne. To je rozdiel.

Takýto útok nemá na Slovensku obdobu.

Hlavne to bol útok na spoločnosť všeobecne. Obidva tie činy boli hrozné a obidva treba odsúdiť. Za ten jeden však už niekto pyká, za ten druhý nikto. Ja nemám koho žalovať. Ten človek sa zabil, teda za to nenesie nikto zodpovednosť. 

Ako si na tom teraz?

Fyzicky už lepšie. Zvládnem to už aj bez barlí. Neviem však bez nich ísť von či na dlhšiu vzdialenosť.  Už trochu lepšie zohnem nohu, no ešte ťažko povedať, na koľko to bude. Mám rehabilitácie, nohu som mala dvakrát prestrelenú. Mám v nej titánový klin, ktorý budem mať už dokonca života.

Čo sa týka psychickej stránky, tak je jasné, že mám psychologickú pomoc. Nikdy predtým som nebola u psychológa. Prvé štyri dni boli ťažké, nevedela som, čo sa poriadne deje. Potom za mnou chodili všeobecné psychologičky aj v nemocnici. Potom mi bola odporučená pomoc od ľudí z komunity.

Niektoré dni sú ťažké, iné ľahšie. Ja sa snažím na to nemyslieť, ale žiť život ďalej, lebo on ide stále ďalej. Stále je tu však časť, ktorú musíme vyriešiť, a to sú práva na Slovensku. Teraz je na to čas. Avšak tie rany na duši budú bolieť asi dokonca života.

Predovšetkým to je pri rôznych interakciách. Včera som bola na jednej akcii v Bojniciach a boli tam dámy, ktoré rôznorodo tancovali. Hneď som si spomenula na Juraja, ktorý by povedal, že „nevedia tancovať“. Myslel by to, pravdaže, zo srandy.

Radka: Dostala som druhú šancu na život. Treba robiť všetko preto, aby sa útoky neopakovali

Minule som natrafila na nejakú hlúposť na Instagrame, ktorú som mu chcela poslať, lebo viem, že by ho to veľmi pobavilo. Rovnako si spomeniem aj na Matúša.

Nepôjde to ľahko, no nezmeníme to. Mohla by som sa uzavrieť a žiť si svoju bublinu, nikto by mi to nemal za zlé. Ale po tom, ako pani prezidentka prišla na Zámockú, potom, ako vydal Roman vyhlásenie, a ako šla mama v pochode s prezidentkou, celé mi to dodalo nádej a silu. Nešlo to vzdať ani napriek tej obrovskej bolesti, ktorú teraz mám.

Čo ti najviac pomáha, keď to na teba doľahne?

To, že som s ľuďmi. Ja som nikdy nebola človek, ktorý bol rád sám, práve naopak. Som extrovert, potrebujem interakcie, niečo robiť. Som rada, že nemám obmedzené vychádzky, čo pomáha môjmu psychickému zdraviu. Niekto ma príde pozrieť alebo idem na kávu či na chalupu, ktorú máme.

Snažím sa to brať tak, že mi dal život druhú šancu, a pozerať sa dopredu, nie dozadu. Bohužiaľ, nezmením čo sa stalo. Musíme sa sústrediť na to, aby sa to už neopakovalo. Mám nádej, že to bude lepšie, pretože sa niečo pre to robí. Teraz je ten priestor a čas.

Teraz sa blížia sa Vianoce, sviatky, ktoré sú zvyčajne o tom, že prehodnocujeme svoje hodnoty, zamýšľame sa nad tým, ako byť dobrým človekom, premýšľame nad tým, aký sme mali rok. Čo by si ty odkázala v tomto čase spoločnosti?

Na Vianoce sa ľudia snažia byť dobrými a obdarúvať ľudí a stretávajú sa s rodinou. Mali by to robiť celý rok, nielen na Vianoce, lebo nevedia, či sa ďalších Vianoc dožijú. Sama môžem povedať, že som sa ich takmer nedožila.

Vždy som sa snažila spraviť ľuďom radosť počas roka. Matúš mal napríklad meniny, tak som mu doniesla bonboniéru, alebo hocikedy, keď bol v Teplárni. Juraj bol taký, že dokázal objednať polovicu vecí z McDonaldu a jedli sme všetci. Ľahko sa tak robí, keď to je vzájomné.

Ľudia by mali celoročne navštevovať svoju rodinu, priateľov, volať im. Máme tú hlúpu vlastnosť, že povieme „zavoláme zajtra“ alebo „nemám čas“, no každý z nás si tie dve minúty nájde na to, aby niekomu povedal, že ho má rád.

Radka: Dostala som druhú šancu na život. Treba robiť všetko preto, aby sa útoky neopakovali

Pamätáš si na niečo špecifické a konkrétne, čo ti na Vianoce pripomína Juraja a Matúša?

Nie, lebo toto by boli naše prvé Vianoce, ako sa poznáme.

To ma naozaj mrzí.

Keď sa to stalo, strašne to bolelo, zobrali nám navyše domov. Ja som v Teplárni bola skoro stále. Bolo jedno, či tam bol Juraj alebo Matúš. Teraz je to také, ako keby niekto z toho miesta vysal dušu. Zároveň je skvelé, že sa tam teraz diskutuje a sú tam rôzne podujatia.

Ako by sme si teda ešte podľa teba mohli pripomínať Juraja a Matúša?

Žiť život naplno. Juraj bol jeden z tých ľudí, ktorí si ho totálne užívali. Ja som to až obdivovala. Matúš sa dostal na cestu, keď si začal užívať, preto ma to mrzí, keďže viem, že to nemal jednoduché. Bol rovnako rád, keď začal robiť v Teplárni. Už v prvý deň, keď ho zaúčali, tak bol veľmi šikovný, veľmi mu to išlo.

Juraj tam bol takmer každý deň. Veľakrát sa stalo, že som bola doma a prišla mi správa: „Kde si, okamžite príď sem.“ Naplno si užívali život a ja som to začala robiť tiež. Predtým som bola taký rezervovanejší človek, ktorý premýšľal nad tým, čo povie niekto druhý.

Pri Jurajovi som si začala uvedomovať, že mi je úplne jedno, kto si čo myslí: kto ma vidí s Jurajom v sukni, alebo v šatách, alebo keď má mikinu. Bola som rada v jeho spoločnosti. Veľmi bol rád aj u nás na chalupe a bol veľmi rád, lebo sa chcel naučiť strieľať z luku a pýtal sa ma, či môže byť Gaygolas. Ešte chcel opäť prísť. Raz mi povedal, keď sme boli v Teplárni, že sa zložíme mojim rodičom na dovolenku a pôjdeme na chalupu. Bol zároveň človek, ktorý dával druhým pocítiť, ak ich mal rád.

Matúš bol zas človek, ktorý ma vždy vypočul. To som potrebovala aj v ten deň, keď sa to stalo. Prišla som a obaja ma počúvali. Matúš mi vždy vedel spraviť náladu. Keď som prišla do Teplárne a pracoval, už medzi dverami sa ma pýtal, aký drink mi má spraviť. Toto nezažívaš v podnikoch bežne, že sa tam cítiš ako doma.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk


Čo si myslíš o článku?