Marek Hudec
Odborníčka vraví, aké sú jeho prejavy. Nemusí ísť len o facky, ale aj manipulácie, neprimeranú kontrolu či vyhrážanie.
Zuzana Očenášová z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách pripravila štúdiu o negatívnych prejavoch izolácie na život v pároch.
S násilím vo vzťahoch sa napriek mýtom stretávajú aj muži a queer ľudia. V rozhovore vysvetľuje, ako obetiam pomôcť a kedy je dobré nastaviť láske zrkadlo.
Kedy sa dá hovoriť o domácom násilí a aké môže mať formy?
Domáce násilie je násilie, ktoré sa deje medzi príbuznými alebo ľuďmi, ktorí spolu žijú v jednej domácnosti. Jeho podoby sú veľmi rôznorodé. Najviditeľnejšie je fyzické násilie, ktoré si asi všetci vedia predstaviť. Skrytými, avšak nie menej závažnými, formami je psychické násilie, kontrola, ekonomické alebo sexuálne násilie. Psychické násilie má často podobu nadávok, znevažovania toho druhého, vyhrážania sa, trvania na dodržiavaní niekedy až absurdných pravidiel.
Často ide o veľmi manipulatívne taktiky, ktoré si ten, ktorý ich znáša, vôbec nemusí uvedomovať a definovať ako násilie. Ak však trvajú dlhodobo, môžu napáchať ešte väčšie škody ako fyzické násilie. Cieľom násilníka je totiž získať nad tým druhým moc a kontrolu.
Násilníci zvyknú kontrolovať, čo človek robí, s kým sa stretáva alebo komunikuje online. Často kritizuje rodinu, priateľov a priateľky. Snaží sa o to, aby znížil ich význam v živote druhého človeka. Pre neho je totiž dôležité, aby ľudí, ktorým sa môže človek zažívajúci násilie zdôveriť, bolo čo najmenej a zároveň, čím je dôležitejší v niečom živote, tým má nad ním väčšiu moc.
Vo vašej štúdii sa píše, že COVID pre násilie v partnerských vzťahoch znamenal búrku. Akým spôsobom domáca izolácia sťažila situáciu a ako ju obete riešili?
Pandémia priniesla stres, neistotu a zhoršenie ekonomickej a sociálnej situácie. To všetko sú zdokumentované faktory spôsobujúce nárast domáceho násilia. Navyše, počas pandémie bola ako prevencia nákazy odporúčaná sociálna izolácia, čo je jedna z násilníckych stratégií.
Ženy, ale aj iné skupiny, ktoré násilie zažívajú, sa tak ocitli zavreté s násilníkom v jednej domácnosti, pričom možnosti pomoci zvonku, či už z ich okolia, ale aj tej odbornej, boli obmedzené. Navyše, pre neustálu prítomnosť násilníka, ale aj všetkých povinností, ktoré sa na ne valili, nemali možnosť si vydýchnuť, načerpať sily. Paradoxne to však prispelo k tomu, že si mnohé aj uvedomili, že situácia, v ktorej žijú, je neudržateľná a rozhodli sa vyhľadať pomoc.
Stretávate sa vo vašej praxi často aj s queer pármi? Je bežné, že sa domáce násilie deje aj medzi nimi?
Ja osobne nepracujem priamo v poradenstve, ale od poradkýň, ktoré sa tomu venujú, občas počujeme, že sa na ne obracajú aj queer ľudia. Ide najmä o násilie zo strany rodinných príslušníkov. Tých, ktorí sa obracajú s násilím v partnerských vzťahoch, je výrazne menej. Zrejme to súvisí s tým, že pre queer ľudí ide o dvojnásobne ťažšiu situáciu, musia hovoriť nielen o násilí, čo je samo osebe ťažké, ale aj o svojej identite.
Je mýtom, že domáce násilie sa netýka mužov. Aké je časté, že sa týka práve ich? Sú to ešte tabuizovanejšie situácie?
Keď sme v roku 2017 robili výskum o domácom násilí, zistili sme, že s nejakou formou násilia má skúsenosť porovnateľný počet mužov aj žien. Muži však častejšie zažívali násilie od svojich rodinných príslušníkov, zatiaľ čo v prípade žien bolo medzi páchateľmi najviac partnerov. Navyše, aj skúsenosti s násilím sa líšili. Ženy zažívali násilie častejšie, dlhší čas, a častejšia bola kombinácia viacerých foriem násilia. Tomu zodpovedali aj horšie následky násilia v prípade žien. Je však pravda, že zatiaľ čo o partnerskom násilí na ženách sa dnes už pomerne často hovorí, partnerské násilie na mužoch je tabuizovanejšie. Súvisí to so stereotypom, že muži majú byť tí silní a rozhodní, a do tohto stereotypu prežívanie násilia nezapadá, skôr do neho zapadá jeho páchanie.
Tieto situácie sa ľudia často snažia utajiť, stretávate sa s tým? Prečo je pre nich ťažké si pripustiť, že sa niečo také deje?
Domáce alebo partnerské násilie sa deje v blízkom vzťahu, často tí, ktorí ho zažívajú, sú nejakým spôsobom závislí od tých, ktorí ho páchajú. Žijú v jednej domácnosti, môžu byť závislí finančne, ale aj citovo. Každá a každý z nás predsa cíti nejaké emocionálne puto, či už k rodičom, deťom, partnerom alebo partnerkám.
Je ťažké si priznať, že mi ubližuje človek, ktorého mám rada a ktorý vraví, že má rád mňa. Okrem násilia je totiž v tom vzťahu aj všetko to iné, komplexné, čo je aj v zdravých vzťahoch. Navyše, násilie sa často začína malými krôčikmi, násilníci bývajú dobrí manipulátori, ktorí kombinujú lásku a zraňovanie. Človek si to na začiatku ani nemá šancu uvedomiť. Zvyčajne si to uvedomí až vtedy, keď sa cíti dlhodobo zle alebo dôjde k nejakým extrémnejším prejavom, či už fyzickým alebo sexuálnym.
Navyše, násilníci často zvaľujú vinu za násilie na toho druhého: keby si neurobil tamto, nemusel som sa tak vytočiť, ale aj štýlom: ak by si ma mala naozaj rada, tak by ti to nevadilo, viac by si sa snažila… Tí, čo zažívajú násilie, sú teda vo veľmi komplikovanej sieti vzťahu a vyžaduje si to od nich silu a odvahu ju pretrhnúť.
Existuje nejaká prevencia domáceho násilia, napríklad sledovať varovné signály, že môžem byť vo vzťahu s násilníkom? Sú také signály?
Tie signály som už spomínala vyššie, je to prehnaná žiarlivosť, uprednostňovanie svojich potrieb pred potrebami partnera, partnerky, príbuzného, kontrola a snaha obmedzovať iné vzťahy, znevažujúce poznámky a podobne.
Jednotlivé prejavy ešte nemusia znamenať, že človek žije v násilnom vzťahu, ale ak ten druhý nie je ochotný sa o nich rozprávať, počúvať o tom, že mi niečo v jeho správaní ubližuje, ale práve naopak, zosmiešňuje to alebo zvaľuje vinu na mňa, tak vtedy to už je jasným signálom, že ten vzťah nie je v poriadku.
Ako sa dá pomôcť obeti, či už pred odchodom zo vzťahu alebo potom, keď potrebuje prekonať traumu?
Ak máte niekoho takého v okolí, je dôležité sa o tom s ňou alebo s ním rozprávať. Dať najavo, že vnímate, že sa niečo deje a že to podľa vás nie je v poriadku. Nie vždy ten človek musí zareagovať hneď na prvýkrát a nemusí sa vám hneď zdôveriť. Je však dôležité, aby vedel alebo vedela, že ste tam pre neho, ste ochotní počúvať a pomôcť, ak bude treba.
Tí, ktorí prežívajú násilie, majú svoje vlastné cesty a spôsoby, ako s tým bojujú a vyrovnávajú sa s ním. Neodporúča sa napríklad, ak nejde o zdravie alebo o život, riešiť problém s násilím bez vedomia človeka, ktorého sa to týka. Môžete ho alebo ju dostať do ešte horšej situácie, ktorá môže byť aj nebezpečná.
Ľudia, ktorí sú v násilných vzťahoch, si vytvárajú rôzne stratégie, ako v nich prežiť, a vedia najlepšie zhodnotiť, čo je pre nich v danej situácii bezpečné a čo už nie. Ak sa vám však niekto zdôverí, treba počúvať, nespochybňovať a hlavne uistiť toho človeka, že za to, čo sa mu deje, nie je zodpovedný. Za násilie je zodpovedný ten, ktorý ho pácha.
Rieši polícia z vášho pohľadu prípady domáceho násilia dostatočne? A ak nie, je možné, že v prípade queer párov je to ešte horšie, lebo sa môžu stretávať s predsudkami?
V prístupe polície sa veľa vecí zlepšilo, ale stále sme ďaleko od ideálu. Ešte stále sa obete stretávajú aj so spochybňovaním a zľahčovaním zo strany polície, či aj priamo odrádzaním od podania trestného oznámenia, a nie všetci policajti pristupujú k obetiam s rešpektom a s potrebnými znalosťami o násilí.
O prístupe polície ku queer ľuďom nemáme nijaké dáta, ale je vysoko pravdepodobné, že v tejto spoločenskej atmosfére sú predsudky o queer ľuďoch časté aj na polícii. Vzniká tak začarovaný kruh.
Queer ľudia môžu mať obavy vyhľadať pomoc, a tu nehovorím len o polícii, tie predsudky môžu mať aj iní ľudia z pomáhajúcich profesií. Profesionálky a profesionáli nemajú skúsenosť s queer ľuďmi a netušia, ako na nich reagovať. Je preto dobré, že sa o domácom násilí voči queer ľuďom viac hovorí. Ďalším krokom by malo byť vytvorenie bezpečného priestoru pre nich, čo už funguje, aj keď v nedostatočnej miere. No a v treťom kroku treba scitlivovať pomáhajúce profesie, čo je však behom na dlhú trať.
Ak ste sa stretli s domácím násilím, je dobré vyhľadať pomoc, začať môžete napríklad v inPoradni alebo v Prizme.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk