MC Erik

Boli ste pri začiatkoch slovenského popu v 90. rokoch. Ako sa na toto obdobie pozeráte v roku 2020?

No nechcem pôsobiť veľmi starý, ale od čias Maduaru a dua MC Erik & Barbara ubehlo skoro štvrťstoročie, a mám 48 rokov, to sú fakty. Takže v odpovedi na túto otázku sa asi nevyhnem nostalgii, sentimentu, a samozrejme klasickému povzdychu „za mojich mladých čias“.

Bolo to nádherné obdobie a pre mňa o to krajšie, že som to vôbec nečakal. Nesníval som o tom a zrazu prišla sláva. Vypredané haly a státisíce predaných albumov. Neskutočne som si to užil.

Dnes je všetko oveľa ľahšie dostupné, aj hudba. Stačí jedno kliknutie a máte v mobile hudbu, ktorú chcete. Aj skladanie hudby je ľahšie, lebo existuje veľa programov, ktoré veľkú časť práce urobia za Vás.

V 90-tych rokoch ste museli byť muzikant, a keď ste chceli nahrávku, museli ste ísť do štúdia, zaplatiť nemalé peniaze, neskôr ju ponúknuť nejakému vydavateľstvu a dúfať, že sa im zapáči a vydajú ju. Teraz si kúpite laptop, stiahnete programy, ktoré vám samy poskladajú akordy; programy, ktoré vám nahradia nahrávacie štúdio a namiesto vydavateľstva to dáte na Youtube.

Na druhej strane, práve vďaka tejto jednoduchosti je internet zaplavený kvantom hudby v rôznej kvalite, takže po tejto stránke je zase ťažšie v tej záplave hudby zaujať a presadiť sa.  Aby som to zhrnul, tak  v 90tych rokoch bolo v hudbe viac srdiečka, nech vezmem autorov alebo fanúšikov. Preto nie je náhoda, že dnes väčšina 90’s akcií a festivalov má v logu srdce.

Ako hodnotíte súčasnú populárnu hudbu na Slovensku?

Aby som bol úprimný, keďže žijem 24 rokov v Prahe, môj prehľad o slovenskej scéne je trochu slabší, ale musel by som žiť v jaskyni, aby som neovládal aspoň základy. Zo stálic spomeniem No Name, kamarátov z Košíc, ktorí sú mimochodom v Česku možno ešte o trochu slávnejší a viac zbožňovaní, ako na Slovensku.

Vždy sa mi páčila Kristína, z tanečnej scény (keďže som „komerčák“) považujem za šikovných Mafia Corner a Mareka Vozára, vystupujúceho pod menom Mark Voss (producent dua Emily & Justice), a v poslednej dobe asi Sima, ktorá sa celkom úspešne dostáva aj do českého éteru.

Slovenský hip hop mi, bohužiaľ, nikdy nebol veľmi blízky, nemám rád hranie sa na „ulicu“ a vulgárne texty útočiace na všetko a každého okolo. Ale musím uznať, že Kali ma zaujal niekoľkými skladbami, nielen hudbou, ale aj textami, takže jeho rastúca popularita je pochopiteľná. A skoro som zabudol – ešte mi je veľmi sympatická Zuzka Smatanová.

Prečo ste sa rozhodli stať dídžejom?

S dídžejovaním som začal už v roku 1990, keď som odišiel od Maduaru a bol som sa v Martine pozrieť na majstrovstvá v djingu. Úplne ma to očarilo. Kúpil som si lacné gramofóny a chodil s kamoškou autobusom do Rakúska nakupovať vinyly. Vďaka tomu som získal trochu prehľad o eurodance scéne, preto keď som sa v roku 1992 vrátil k Maduaru, vrhol som sa na tvorbu tanečnej hudby a hľadali sme speváčku, podľa vzoru skupín ako Technotronic (mimochodom v tejto skupine pôsobil MC Eric, podľa ktorého som si dal meno MC Erik), Snap, Culture Beat, Capella atď.

Keď sme sa asi v roku 1998 s Barbarou rozišli, ešte som dva roky skladal a produkoval (napr. T-Boyz – Beruška, alebo DJ Lucifer – Zlato, pojď na to), ale v roku 2000 som sa vrátil k djingu a už som mu zostal verný doteraz. Napriek tomu, že som vyštudoval VŠP v Nitre, nedokázal som si predstaviť, že by som sa mal živiť inak než hudbou a bavením ľudí, ako DJ, alebo vystúpeniami s novou kolegyňou Ivankou Poláčkovou a mojimi hitmi z obdobia Maduaru či dua MC Erik & Barbara.

Hrávate často pre gejov? Je homosexuálne publikum iné na vašich akciách?

Veľmi často nie, takže publikum zatiaľ nemôžem posúdiť. Toto je asi druhé pozvanie z LGBT komunity. Prvé prišlo v Prahe, keď som mal byť v porote v jednej súťaži, ale nakoniec z toho zišlo. Jeden čas som hrával ako DJ v pražskom klube Tingl Tangl, predtým známy ako U Střelce, kde bola pravidelne súčasťou večera travesty show, ktorá ma vždy náramne bavila. Viem, že časť ľudí sa na podobné predstavenia pozerá trochu cez prsty, ale skupina, ktorá tam pôsobila, bola nielen na vysokej umeleckej úrovni, ale jej predstavenia boli veľmi vtipné a zábavné, takže to hranie ma bavilo.

Čo máte pripravené pre návštevníkov Tutti Frutti?

Tak toto je najťažšia otázka zo všetkých. Domáce úlohy nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale som DJ, ktorý hrá pre ľudí, nie pre seba, a aj keď to znie ako samozrejmosť, v dídžejskom cechu to až také samozrejmé nie je. Ja sa vždy snažím vnímať reakcie ľudí a prispôsobiť hudbu tak, aby publikum bolo spokojné. Mám rád večery, kde môžem zahrať takzvane „všehochuť“, takže modernú tanečnú komerciu, rnb, latino, oldies, 90’s, no a v prípade záujmu rád zaradím s mikrofónom v ruke aj pár svojich hitov.