Roman Samotný
„Mala som dvojitý život, doma ako chlapec, ale v škole ako dievča,“ spomína na detstvo Paris. Prezradila nám viac o svojom dospievaní, ako to brala rodina a ako sa jej žije na Slovensku. Témou bola aj kauza s Kollárom.
Kedy si si začala uvedomovať, že si trans? A čo si vtedy cítila?
Uvedomovala som si to od detstva. Necítila som sa dobre vo vlastnom tele, nenávidela som ho. Bála som sa, ako budem vyzerať v budúcnosti, pretože som vedela, že nechcem žiť ako chlap. Za každú cenu som chcela žiť ako žena, ale nevedela som, že sa to dá do takej miery, ako to mám v súčasnosti. Bála som sa budúcnosti, pretože som nemala informácie ani o hormonálnej terapii a ani o ďalších veciach spojených s tranzíciou.
Ako reagovalo tvoje okolie?
Rodina bola striktne proti, nechápali, čo sa so mnou deje. Hlavne som sa s nimi ani o tom nechcela rozprávať. V hlave mi bežalo najmä to, že som sa hanbila. Môj tato bol veľmi prísny, stará škola, pre neho nebolo prijateľné, keď niečo vybočovalo z normálu. Hanbila som sa o tom aj rozprávať, rodičia teda nevedeli, čo majú so mnou robiť.
Pokiaľ ide o spolužiakov, tak na základnej škole som sa ešte neprejavovala ako žena, no na strednej som už chodila v podpätkoch po škole. Mala som dvojitý život, doma ako chlapec, ale v škole ako dievča. Učitelia boli trochu v šoku, ale nič mi nezakazovali. Moji kamoši ma podporovali, ale teda rodina nie, keďže nevedeli, čo sa to deje.
Čo ti vtedy najviac pomohlo?
Môj vnútorný inštinkt mi jasne hovoril: Veď, počkajte, ja vám všetkým ukážem, raz prídem ako bomba a všetci budete pozerať. Toto som mala v sebe. Neviem, kde sa to bralo, lebo inak som žila v čiernote a netušila som, kde hľadať východisko z toho celého. Ale predsa len som mala niekde v sebe vnútornú silu, čo mi hovorila, že všetko dobre dopadne.
Ako sa ti žije na Slovensku ako trans žene?
Na Slovensku sa žije super, ak nevybočuješ nejako extra z normálu a nepútaš obrovskú pozornosť, ale naopak zapadáš do komunity. Ak máš potrebu robiť okolo seba rozruch, vtedy už ľudia začnú reagovať. Pri mojich kamoškách nijako nevytŕčam a zapádam medzi ne, často si ani neuvedomujú, že som trans, nehrá to rolu. Teraz síce po kauze s Kollárom ma poznajú skoro všetci, no na druhej strane, nemám pocit, že som nejako iná, cítim sa ako žena.
Keď ideš na párty, preferuješ miesta pre LGBTI ľudí alebo je ti to jedno?
Nemám problém sa zabaviť hocikde, keď som so správnymi ľuďmi. Ale musím priznať, že na LGBTI párty sa dá lepšie zabaviť. Je tam jednoducho väčšia zábava a hlavne nás neotravujú chlapi. Tam sa idem vytancovať, vyskákať a vyjašiť sa. Keďže u nás tých akcií nie je toľko a ani nie sú tak populárne ako v zahraničí, tak chodím aj do hetero klubov. Inak v zahraničí najmä LGBTI party, lebo sú abnormálne.
Ako si sa cítila, keď médiá otvorili kauzu s Kollárom?
Keby kohokoľvek súkromná konverzácia bola zverejnená v médiách, tak by mu to nebolo príjemné. Obzvlášť, keď je to staré päť rokov. Ja som sa snažila žiť tak, že keď už si ľudia povedia, že som trans, tak si to spoja s tým, že som štýlová, elegantná. Nikdy som nerobila nejaké škandály. Snažila som sa zapadať. Mala som svoje súkromie. Púšťala som si do neho len tých, ktorých som chcela. Fotkami bolo odhalené všetko a pre hocikoho. Bola to súkromná konverzácia len nás dvoch a zrazu sa k tomu vyjadrovali ľudia, ktorí sa do toho nemali čo starať. Bolo to veľmi blbé.
Bol to aj veľký šok, najmä keď celá konverzácia aj s fotkami kolovala po internete. Mne išlo vtedy aj o rodinu. Odišla som síce od nich v 18 rokoch, ale stále som s nimi v kontakte. A teraz už aj chápu, čo som vlastne chcela, že môj zmysel života nebol, aby som sa išla hneď po škole opíjať a žúrovať. Len som chcela žiť normálny život. Mám s nimi už normálnu komunikáciu a sme OK, a do toho zrazu prišla táto kauza. Bála som sa, ako to zasiahne moju rodinu. Bolo mi to celé ľúto najmä kvôli nim.
Ale teda hovorí sa, že reklama je reklama, tak som sa to nejako snažila brať pozitívne, aj keď toto nebol druh reklamy, ktorý by ma potešil. Ale ideme ďalej, žiadna sláva netrvá večne. Som rada, že je to už za nami.
Čo by podľa teba pomohlo, aby sa na Slovensku LGBTI ľuďom lepšie žilo?
Mám takú skúsenosť, že trans ľudia tu veľmi nedržia spolu. Vďaka trans kamoškám zo Španielska, Kolumbie a iných krajín vidím, že tam trans ľudia oveľa viac stoja pri sebe a podporujú sa. Keď treba bojovať za LGBTI práva, tak sa zapoja. U nás to tak nie je. Ľudia si závidia, nedoprajú si.
Dlho tiež sledujem, že ľudia, ktorí osobne nepoznajú nikoho z LGBTI komunity a vidia len to, čo sa ukazuje v médiách, latexové oblečky, bičíky, vulgárne kostýmy, tak potom hádžu všetkých LGBTI ľudí do jedného vreca. Veľmi by pomohlo, ak by konečne pochopili, že aj my sa chceme zaradiť do spoločnosti a mať šancu na normálny život, rodinu a nehanbiť sa držať frajera či frajerku za ruku na ulici. Mnohí majú o nás zlú mienku, no až do momentu, kým nás reálne nespoznajú.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
