Roman Samotný
Mal jedenásť rokov, keď sa vďaka tancu ocitol v tranze. Pár rokov na to sa stal jeho celoživotnou láskou. S tanečníkom a choreografom Jurajom Korcom sme sa rozprávali nielen o jeho životnej ceste spojenej s tancom, ale aj o tom, ako umenie v súčasnosti reaguje na LGBTI+ tému.
Ako si objavoval vlastnú túžbu tancovať? A v aký moment si si uvedomil, že je to tvoja životná cesta?
Keď som mal asi deväť rokov, pozeral som si príručku Kam po základnej škole. Tuším bola môjho staršieho brata. Našiel som si tam informáciu o tanečnom konzervatóriu a pílil som rodičom uši, že tam chcem ísť. Naši vôbec nechápali prečo, lebo vtedy som sa tancu ešte nevenoval. Šialená túžba tancovať ma opantala neskôr.
Pamätám si štýlové svetlá na stenách v klube spoločenských tancov. Z reproduktorov išla naplno cha-cha-cha a ja som takmer rituálne opakoval jej základný krok okolo stĺpu v strede sály. Rytmus si ma úplne podmanil. Mal som jedenásť rokov, tancoval som okolo stĺpu a bol som v tranze. Keď si na ten moment spomeniem, ešte vždy mi poskočí žalúdok a cítim zimomriavky. Serióznejšie rozhodnutie prišlo počas strednej školy. To už som tancoval závodne, s partnerkou sme vyhrávali súťaže a ja som vedel, že tanec je a bude mojou celoživotnou láskou.
Ako veľmi zmenila škola tvoj prístup k tancu a to mladícke nadšenie, ktoré si mal?
Škola mi dala veľa. Na tanečné konzervatórium som sa nakoniec nehlásil. Bola to až VŠMU, na ktorej som začal študovať tanec a pripravovať sa na dráhu tanečného profesionála. Okrem pravidelného tréningu som získal schopnosť premýšľať o tanci komplexnejšie. Mal som šťastie na niekoľko veľmi dobrých učiteliek zmýšľajúcich progresívne. Ich kreatívny prístup a experimentovanie s tancom, a vôbec pohybom, mi otvorilo hneď viacero dverí, ktoré ma priviedli tam, kde som dnes.
Na VŠMU som sa po rokoch praxe vrátil, najprv ako doktorand a teraz ako pedagóg. V mnohom je tá škola iná, niektoré študijné plány sú aktuálnejšie a lepšie postavené. K svetovosti nám ale ešte chýba kus cesty. Nie je tajomstvom, že vysoké školstvo na Slovensku sa má ešte kam posunúť.
Spomínal si, že si mal šťastie na progresívne učiteľky. Mali ste v rámci školy priestor, aby ste v tvorbe riešili aj LGBTI+ témy?
Určite sme neriešili LGBTI+ témy nejako programovo. Tvorba, ktorá vznikala popri študijnom pláne nemala žiadne obmedzenia a tematicky závisela od rozhodnutia tvorcu alebo tvorkyne. V škole som bol vyautovaný a cítil sa slobodne a prijatý. V umeleckom prostredí to nikto neriešil.
Spomínam si na jedno predstavenie v spolupráci s tanečnou školou v Arnheime. Mali sme v ňom duet s mojim vtedajším priateľom. Boli sme zamilovaní, mali sme identické kostýmy a účesy. Hehe… Uskutočnilo sa to vo verejnom priestore a bolo to pre mňa asi prvé tanečné vystúpenie, v ktorom som otvorene prezentoval svoje city k druhému mužovi. Aj keď tá choreografia nebola prvoplánová – nebol to šľahačkový zamilovaný mužský duet a lá televízna talentová show. To, čo sme k sebe cítili, sršalo na všetky strany k divákom a bolo to vidieť aj na ich tvárach. Pamätám si, že som sa aj trochu bál, trochu hanbil, zároveň sa cítil v bezpečí a slobodný. Boli to veľmi zmiešané pocity.
Venoval si sa LGBTI+ téme aj neskôr vo svojej tvorbe? Ako na to reagovalo publikum na Slovensku a ako v zahraničí?
Ako performer som hral/tancoval v niekoľkých LGBTI+ kúskoch. Reakcie publika boli vždy veľmi srdečné. Je pravdou, že sme hrali viac v zahraničí, ale párkrát aj na Slovensku. Ono treba si otvorene povedať, že na súčasný tanec u nás nechodí masové publikum. Profil našich divákov/čiek sa približuje skôr k tej skupine ľudí, ktorí sú dostatočne otvorení a zvedaví. Bez otvorenosti a zvedavosti môže byť ťažké ponoriť sa do súčasného umenia a mať z neho zážitok.
S predstavením Habibi problem, ktoré sme vytvorili v spolupráci s rakúskou choreografkou Helene Weinzierl, sme precestovali veľa krajín. Paradoxne sme nikdy nehrali v Bratislave, resp. na Slovensku. Nie je to ľahké predstavenie. Rieši legitimitu trestu smrti a v tomto prípade trestu smrti pre gej tínedžera z krajiny, kde sú ľudské práva ignorované. Pamätám si, aké dusivé ticho nastalo vždy po predstavení, ale aj ako sa o minútu neskôr pri aplauze diváci a diváčky otvorili. Cítil som ich empatiu, porozumenie, podporu a spolupatričnosť. Vedel som, že sa v nich aspoň niečo malé navždy zmenilo.
Po 10 rokoch som mal ako choreograf a tvorca pocit, že nastal čas, aby sme toto predstavenie oprášili a uviedli ho aj u nás. V novom titule Habibi 2196-18 sa na mojom mieste objavil talentovaný tanečný performer Lukáš Zahy. Ja som sa ocitol na mieste choreografa a celé predstavenie som prestaval a „ušil“ na Lukášove telo. Je to dielo, ktoré má aj po dekáde od svojho vzniku stále čo povedať.
Posledné roky vnímam na Slovensku, že umenie čoraz viac reflektuje LGBTI+ tému. Ako to vnímaš ty? A myslíš si, že je to dostatočné, resp. že to odráža realitu?
Rovnako mám pocit, že sa v poslednej dekáde objavuje viac queer/LGBTI+ tém v umení. A tým nemyslím postavy gejov/lesieb v seriáloch či filmoch… 🙂 Miera autenticity v zmysle autobiografického vkladu sa mi zdá v umeleckých dielach najdôležitejšia. V predstaveniach som si všimol najčastejšie reflexiu vlastného coming-outu s konfrontáciou alebo aspoň odkazmi na aktuálne spoločensko-politické dianie v našej krajine. A povedzme si otvorene, stále je s čím sa konfrontovať.
Prial by som si, aby mohli tvorcovia/kyne prezentovať takto tematicky ladené diela regionálnejšie. Kultúrne centrá vo väčších mestách sú ostrovmi alebo skôr oázami pre otvorene zmýšľajúcich ľudí. V regiónoch by mohol byť dosah umeleckej angažovanosti v otázkach LGBTI+ podstatnejší. Zároveň si samozrejme uvedomujem aj komplexnosť otázky uvádzania umenia v centrách vs. regiónoch.
Ktoré dielo s LGBTI+ témou teba osobne poslednú dobu najviac zasiahlo? Či už ide o film, divadlo, tanec, knihu…
Musím sa priznať, že cielene tematiku LGBTI+ v umení nesledujem. Možno je to tým, že ju žijem a prežívam vo svojom vlastnom živote. V niečom som aj náročný divák, keďže mi nestačí tému „len“ interpretovať. Mám rád zadné plány a viacvrstvovosť, nejasnosť a ambivalentnosť. Film Titán režisérky Julie Ducournauovej ma v tomto smere viac než zaujal. Spôsob kódovania a rozprávanie prostredníctvom obrazov a telesnosti hlavných predstaviteľov/iek mi pripomínal súčasný tanec.
Vďaka môjmu partnerovi sa mi dostala do rúk výborná kniha Édouarda Louiseho Koniec Eddyho. Na slovenskej scéne ma zaujali tanečné sólové performancie mojich kolegov, Stenomúr Lukáša Zahyho a Coming-out Jožka Vaľa. V určitej fáze tvorivého procesu som mal možnosť v oboch dielach participovať a potom už vidieť len skvelo spracovaný celok. Obe diela veľmi osobné, intímne, pohľad na tému očami mladej generácie s humorom a odstupom.
Čomu sa v súčasnosti venuješ? Kde môžeme vidieť tvoje tvorbu?
Aktuálne plánujeme uvedenie reprízy najnovšieho predstavenia z dielne Yuri Korec & Co.: Sapiens Territory, v Košiciach, Brne a Prahe. V novembri sme reprízovali sólové predstavenie Habibi 2196-18 na festivale Divadelní Flora v Olomouci a ďalšiu reprízu chystáme v decembri v divadle Ticho a spol. v Bratislave. Spolu s Petrom Mazalanom pripravujeme na december premiéru a niekoľko repríz divadelno-hudobno-pohybovej inscenácid na motívy knižného titulu Demian od Hermanna Hesseho. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že témou je coming-out.
Okrem umeleckej tvorby sa už dlhodobo venujem terapeutickej a pedagogickej činnosti. Pracujem ako špecializovaný terapeut v somatickom systéme Rolfing, štrukturálna integrácia, a pôsobím ako odborný asistent na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave. Plánovaných aktivít je teda neúrekom a tie neplánované to ešte okorenia… 🙂 Už len dúfať v to, aby bola tretia vlna pandémie láskavá a aby sa zaočkovalo vyššie percento Slovákov a Sloveniek, nech opäť nemusíme zatvárať divadlá a školy.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk