Roman Samotný
Po bratislavskom a košickom PRIDE obohatil život LGBTI ľudí na Slovensku aj pochod v Banskej Bystrici. O tamojšej scéne sme rozprávali s jeho organizátorom Milanom Zvadom.
Ako vyzerá teplá scéna v Banskej Bystrici?
Určite je pestrá ako všade, otázne je, nakoľko je viditeľná. V rámci Inokraja (čo je neformálne združenie niekoľkých LGBTI ľudí, ktoré vzniklo v roku 2015) sa snažíme príležitostne organizovať podujatia, stretávať sa, reagovať na veci okolo. Jedným z prvých podujatí bol neformálny happening počas Medzinárodného dňa boja proti homofóbii a transfóbii (17. mája), kedy sme obišli hlavné prevádzky v centra mesta (kaviarne, reštaurácie…) s otázkou, či u nich môžeme na viditeľnom mieste nechať dúhovú vlajku. Zo všetkých sme mali len jednu spornú reakciu, čo nás potešilo. Počas podujatia PRIDE sme napríklad spolupracovali aj s miestnym klubom a fast foodom.
V meste pôsobí aj ďalší samorast – a síce drag queen skupina Action Sisters, ktorá začala víriť vody miestnej klubovej scény. Okrem niekoľkých vystúpení v kluboch majú podchytenú aj sériu tematických párty v discobare Národný dom. Má to ohlas, na párty chodia ľudia nielen z mesta.
Ak to zhrniem, v Bystrici máme dve scény – Záhradu a discobar Národný dom… Samozrejme, viem o nejakých gay friendly kaviarňach, ale takéto neformálne miesta nájdeme v každom väčšom meste. Myslím, že teplá scéna v Banskej Bystrici vo verejnosti nevzbudzuje žiadnu zvláštnu pozornosť ani pohoršenie.
Prečo ste sa pustili do organizovania podujatia PRIDE v Banskej Bystrici?
Impulzom na zorganizovanie „nultého“ ročníka bola vôľa niekoľkých ľudí zo Zvolena a Bystrice, ktorí za nami do Záhrady prišli v máji 2018. Dohodli sme sa, že nejakú formu „PRIDE“ určite chceme robiť. Koncom júna sme už organizovali PRIDE popoludnie v Záhrade, vtedy ešte bez pochodu cez mesto. A dôvod, prečo to robíme, je jasný – poukázať na stav ochrany ľudských práv menšín na Slovensku, vytvárať bezpečné prostredie a prepájať LGBTI svet s ostatnými svetmi.
V čom je váš PRIDE jedinečný v porovnaní s inými PRIDE pochodmi, na ktorých si bol?
V prvom rade nie sme formálna organizácia (napr. občianske združenie), fungujeme virtuálne, dohodneme si stretnutie, kto chce, príde, kto nemôže, nepríde.
V tvorivom tandeme s Adamom Englerom varíme z toho, čo máme. Naša „organizácia“ je postavená na dobrovoľnej báze, v mnohom pomáha miestna komunita študentov a umelcov (napr. tvorivý tím Doboška, Viktória, Gabika, fotograf Števo, drag trio Chantall Licorne, Jesicca Loo a Madam Chiquitta, ľudia z Centra komunitného organizovania a kto príde…). A samozrejme – miestni spojenci, ktorí nerobia rozdiely, vrátane iných spriatelených organizácií. Od iných podujatí Pride sa #PRIDE #BB určite líši návštevnosťou (cca 150 ľudí), sprievodným programom aj „viditeľnosťou“.
Z hľadiska dramaturgie sa snažíme otvárať témy naprieč všetkými komunitami a menšinami, chceme poukázať na to, čo nás ešte spája okrem toho, že bojujeme proti diskriminácii. Dávame priestor na prezentáciu aktivít, ktoré sú prospešné verejnosti. Sociálnu a ekologickú spravodlivosť vnímame ako dve spojené nádoby.
Veľkou oporou nám je kultúrne centrum Záhrada, kde sa odohral celý program podujatia Pride okrem pochodu mestom, resp. „prechodu“ mestom, ako sme ho nazvali. Pride v BB skôr vnímame ako ľudskoprávne občianske hnutie, ktoré funguje celoročne, keď prostredníctvom INOKRAJ-a zdieľame príspevky, príležitostne niečo zorganizujeme alebo podporujeme poslanie etablovaných organizácií so širšou agendou (napr. Inakosť, QYS, Dúhový PRIDE Bratislava, PRIDE Košice, Tepláreň a i.).
Zlepšuje sa podľa teba postavenie LGBTI ľudí na Slovensku?
Ach, večná otázka… V legislatívnej rovine určite nie, to je zúfalé, to všetci vieme a vidíme to. V symbolickej rovine je to ťažké – kultúra verejnej debaty o našich témach je nízka, avšak česť výnimkám – máme tu aj osobnosti a príklady kultivovaného prejavu a úprimného záujmu o zlepšenie situácie. Stále bývame obľúbeným terčom pred voľbami či referendami, potom to načas utíchne. Žijeme s vedomím, že na niektorých najvyšších postoch verejného a cirkevného života sedia ľudia – neprajníci s dvojitou morálkou, bigotnými názormi, predsudkami.
Čo sa týka každodenného života, nemusíme sa stretávať s otvorenou homofóbiou, no vieme, že problém akceptácie inakosti existuje v prípade mladých aj dospelých, coming out je proces, ktorým sme si prešli my v 90. rokoch, a ktorým si prechádzajú ľudia aj dnes. Alebo aj nie… a to je problém. Musíme žiť otvorene v kolektívoch a oblastiach, v ktorých pôsobíme, nielen ľudskoprávnych, a pomaly sa to začne meniť…
No netreba zabúdať ani na fakt, že súčasná mladá generácia má oveľa menej predsudkov, je rôznorodejšia a otvorenejšia. V mnohých veciach je ich myslenie a pohľad na svet akcelerovaný, nezaťažený minulosťou, ktorú sme objektívne v ich veku žili my. Na jednej diskusii v Záhrade raz z publika zaznelo, že mladí ľudia sa necítia byť súčasťou nejakých subkultúr, ako to bývalo zvykom v 90. rokoch (depešáci, metalisti, pankáči…). Vtedy jednotlivé subkultúry akoby žili oddelene. Dnes mladí ľudia prirodzene spolupracujú naprieč rozdielmi, ktoré by sme im zvonka prisudzovali. Oni ich v skutočnosti však vôbec nemusia riešiť, zakladajú si na iných veciach… A tak je to aj s LGBTI témou. Prišiel som na to počas Živých knižníc, ktorých sa zúčastňujem v rámci programu neformálneho vzdelávania Školy za demokraciu. Drvivá väčšina týchto študentov a študentiek je dostatočne informovaná, sú empatickí, majú „vyautovaných“ kamošov a kamošky alebo sa o tému ľudsky zaujímajú, keď nejakému tomu „písmenku“ nerozumejú…
Čo by pomohlo LGBTI ľuďom v menších mestách, aby sa cítili viac akceptovaní?
Staré porekadlo „ísť s kožou na trh“ vždy prinesie ovocie, aj keď sa stále stretávame s ľuďmi, ktorí majú svoje dôvody nato, aby coming outom neprešli. A to nie sú domnienky. Pre niektorých prichádzajú do úvahy „tajné“ gay appky, zoznamky atď. Mnoho z týchto ľudí tak získava skreslený obraz o svete LGBTI komunity. Zároveň nevedia, aké je to žiť bez strachu, či to o nich niekto vie alebo nie.
Inou obrovskou témou pre ľudí z menších miest a vidieka je prekonanie náboženských predsudkov. Vyžaduje si to prehodnotenie tradičnej kresťanskej morálky vo vzťahu k sexuálnej orientácii, rodovej identite, rodine. Je to síce Pandorina skrinka, avšak už včera bolo neskoro ju otvoriť. Veľmi preto držím palce združeniu SIGNUM – Dúhoví kresťania/GayChristians Slovakia. Pre mnohých veriacich je symptomatické, že sa k téme práv LGBTI ľudí stavajú alibisticky, prehliadajú ju, potláčajú, resp. vôbec ju nedokážu integrovať do života s vierou. To treba časom zmeniť.
Čo LGBTI ľuďom v menších mestách určite pomáha, je stretávanie sa, aj keď možnosti sú obmedzené. Treba však dodať, že nemám celkom zmapovanú situáciu mimo mesto. Každopádne – pre ľudí zo vzdialenejších oblastí je dôležité, aby cítili „support“, lebo si pripadajú „mentálne“ vzdialení od komunity vo väčších mestách (napr. Bratislava). Tam je oveľa viac možností fyzicky sa stretnúť alebo navštíviť nejaké podujatie, prípadne využiť psychologické a právne služby.
Mali by sme predchádzať tomu, aby našu komunitu niekto vnímal ako „segregovanú“. Teplý život by sa nemal „exotizovať“, resp. vymedzovať príliš úzko.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
