Karolína Priehradná
Anohni je speváčka, skladateľka, vizuálna umelkyňa a performerka. Študovala experimentálne divadlo na Newyorskej univerzite, kde sa začala jej kariéra. Zaoberá sa témami inakosti, transrodovosti, rodu, feminizmu či klimatických zmien, ktoré sa v jej tvorbe často prelínajú.
Osobné a politické sa stáva synonymom, a tak dokáže tvoriť spôsobom, ktorý spája jej najintímnejšie pocity s politickou angažovanosťou. So svojou skupinou vyhrala v roku 2005 Mercury Music Prize. Stala sa tiež prvou otvorene transrodovou osobou nominovanou na Oscara, a to za pieseň k filmu Racing Extinction.
Prvým veľkým projektom v New Yorku, ktorý Anohni iniciovala, bolo performatívne zoskupenie Blacklips Performance Cult. Každý pondelok hrali nové predstavenie, niekedy prepojené s hudobnými vystúpeniami, na ktorých Anohni predviedla aj piesne, ktoré sa neskôr objavili na jej debutovom albume. Predstavenia boli ovplyvnené okrem iného aj epidémiou AIDS, uprostred ktorej toto zoskupenie vzniklo, či hroziacim klimatickým kolapsom. Blacklips založila Anohni spolu s Johannou Constantine a Psychotic Eve a postupne sa k nim pridali ďalší umelci, drag performeri či iní ľudia, ktorých oslovila hororová estetika a zároveň jemnosť ich tvorby.
Anohni sa čoraz viac venovala hudbe, a tak vznikla skupina Antony and the Johnsons, pomenovaná podľa Marshy P. Johnson. Ich prvý album I Am a Bird Now zaznamenal pomerne veľký úspech a dostal viacero ocenení. Obal albumu tvorí fotka Candy Darling on her Deathbed od Petera Hujara, na ktorej je zaznamenaná Candy Darling na smrteľnej posteli. Darling bola herečka pohybujúca sa v blízkosti Andyho Warhola a transrodová žena.
Jej fotka na obale má viacero významov – je to otázka pre prítomnosť a zároveň odkaz do minulosti týkajúci sa nielen snahy o slobodné postavanie transrodových ľudí v spoločnosti, ale aj postavenia transľudí ako umelcov a autorov. Zároveň udáva tón obsahu albumu. Akoby sa Anohni obracala do minulosti – svojej vlastnej a tiež komunitnej – a snažila sa z nej vyliečiť, konfrontovať sa s ňou a obsiahnuť ju. Album otvára pieseň Hope There’s Someone, v ktorej Anohni spieva o strachu zo smrti a opustenia, nasleduje pieseň My Lady Story či For Today I Am a Boy. Druhá spomínaná pieseň je o transdievčati pred tranzíciou, ktoré si samu seba predstavuje v budúcnosti takú, akou by chcela byť a akou by sa mala rada.
Prvýkrát som počula Anohni spievať vďaka jej práci s Bjork. Mala som 15 rokov, keď som počula The Dull Flame of Desire, a okamžite som sa prepojila s jej hlasom. V tom čase som vedela, že nie som muž. Respektíve, že ním nechcem byť – tak som si to pomenovala. Je rozdiel medzi tým, že niečím chcete byť a tým, že niečím ste. A ja som sa cítila uväznená v niečom, čo mi nevyhovovalo, no zmena mi prišla neskutočná. Keď som počula Anohni, intuitívne som jej rozumela. Keď som si našla jej živé vystúpenia a klipy, cítila som niečo známe v jej výzore, v jej prejavoch. Pritom som zo začiatku vôbec nevedela, že sa pozerám na transrodovú ženu. To je možno sila reprezentácie v umení. Neskôr som sa o jej identite dozvedela a svojím spôsobom som sa zároveň dozvedela veľa aj o tej svojej.
Antony and the Johnsons vydali ešte niekoľko albumov, v ktorých čoraz viac prevládali témy spojené s ničením životného prostredia. V šiestej piesni na albume The Crying Light – Another World – Anohni spieva, že jej svet je takmer preč a potrebuje nový, budú jej chýbať včely, sneh a vietor… Svoju identitu teplej umelkyne vníma ako nezlučiteľnú s mlčaním o týchto témach. Neverí na nebeských bohov, nebo alebo peklo, do ktorých by mohla ujsť. Cíti sa spätá so svojím okolím. „Sme odtiaľto a patríme sem. Kam išli tí, čo tu boli pred nami? Kam pôjdeme my?“ Anohni sa bojí, že sa po smrti nebude mať kam vrátiť. O týchto strachoch hovorí aj vo Future Feminism na albume Cut the World.
S menom Anohni prvýkrát vystúpila až v roku 2016 s projektom Hopelessness. Je to jej najotvorenejšie politický album, hudobne veľmi vzdialený jej tvorbe s Antony and the Johnsons. Tanečná elektronická hudba však kontrastuje s textami, v ktorých priamo pomenúva, prečo cíti beznádej. Tento projekt mal aj svoju vizuálnu časť, v ktorej Anohni požiadala rôzne ženy, aby lipsyncovali jej piesne. Cieľom bolo, okrem iného, oddeliť svoj hlas od vlastnej komplikovanej identity. V rozhovore s Cathy Newman Anohni vysvetlila, že sa rozhodla pomenovať album Hopelessness, pretože chcela preskúmať pocity beznádeje.
Anohni svojich divákov a poslucháčov vždy konfrontuje s ich vlastnými pocitmi, núti ich prevziať za seba zodpovednosť. Aj abstraktné koncepty podáva ako konkrétne ľudské skúsenosti. V celej svojej tvorbe vyzdvihuje feminitu, jednotu a prepojenie so svetom okolo seba a aj keď túto myšlienku plne preskúmala až na svojom zatiaľ poslednom albume, myslím, že je prítomná vo všetkom, čo robí – beznádej je pocit, nie fakt.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk