Marek Hudec
Veroni Gyenge si spomína na dospievanie v malej slovenskej obci, keď túžila hrať futbal a vládni politici hnali za Dunaj Hedvigu Malinovú.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Keď slam poetka Veroni Gyenge vyrastala v malej obci Kráľová nad Váhom na juhu Slovenska, začal ju trápiť pocit, že nikam riadne nepatrí. Podobne ako vyše polovica obyvateľov dediny, aj ona vyrastala s maďarskou národnosťou, a zároveň si začala uvedomovať, že sa líši aj v čomsi inom. Detstvo strávila na futbalovom ihrisku, často bola jediným dievčaťom v skupine chlapcov, čo v tínedžerskom veku začal byť problém. Po vzore otca, ktorý tiež futbal hrával, sa chcela športu venovať profesionálne, no vylúčenie z kolektívu ju odradilo.
V rodine ju viedli k tomu, aby mala vzťah k menšinovej kultúre a jazyku, chodila do maďarskej základnej aj strednej školy. Na začiatku milénia začala vnímať nenávisť, ktorú šírili nacionalistickí politici a političky a začala nosiť tričko s nápisom: Som Maďar, a nie turista. Mama ju však upozorňovala: „Radšej ho mimo dediny nenos, niečo sa ti stane, podobne ako Hedvige Malinovej.“ Pri hlavných cestách vtedy viseli bilbordy s heslami namierenými proti maďarskej menšine, a nie migrantom, či queer ľuďom ako dnes. V roku 2006 vydesila južné Slovensko správa o útoku na maďarskú študentku, ktorú napadli dvaja agresori len preto, že nehovorila slovensky, a vládni politici ju potom obvinili, že si to celé vymyslela.
Na tričko Veroni aj zabudla, spomenula si naň však, keď sa mame vyautovala ako bisexuálna osoba. Správu síce prijala, no hneď sa o dcéru znovu začala báť: „V poriadku, ale dúhový odznak si skry, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“
Nemám s vami problém, ale…
Ku coming-outu sa Veroni odhodlala v období po vražde Matúša a Juraja. Aj jej písali kamaráti a kamarátky, či je v bezpečí. Vraví, že svoju inakosť síce vnímala vždy, ale hlbšie sa ňou začala zaoberať až potom. Zdalo sa jej, že tým, že randila s oboma pohlaviami, sa nestretávala často s odsúdením. Terapia jej veľmi pomohla porozumieť svojej sexualite, chvíľu sa totiž necítila ani ako dostatočne queer, ani dostatočne nequeer.
V bubline svojich blízkych ľudí sa málokedy stretla s tým, že by sa témou LGBTI+ ľudí zaoberali, no občas ju prekvapili vyjadrenia začínajúce vetou: „Nemám problém s queer ľuďmi, ale…“ Pripomenuli jej podobné postoje o Maďaroch a Maďarkách. „Nemám s vami problém, ale prečo sa dožadujete dvojjazyčných tabúľ obcí?“ Aj vďaka tomu si opäť uvedomila, ako sa mnohí a mnohé sa síce tvária, že sú tolerantní, no niečím to podmieňujú.
Začala na to reagovať vo svojej slam poetry tvorbe. Keď riešila, nakoľko má byť otvorená, spomenula si na maďarské príslovie: a langyosakat kiköpi az Isten, teda, že tých, čo sú vlažní, nijakí, Boh vypľuje.
Veroni sa zapojila aj do príprav letného festivalu v Gombaseku, veľkého podujatia pre mladých slovenských Maďarov a Maďarky. Na ňom prvý raz rozprávala o svojom prežívaní inakosti v čase po vražde Matúša a Juraja, a najmä, ako môže prežívanie človeka, ba dokonca jeho štruktúru mozgu, ovplyvniť status menšiny. Predovšetkým to, že je neustále vystavený rôznym mikroagresiám a musí byť v stave neustálej ostražitosti. Potom ju však vyrušilo, že sa festival v Gombaseku odmietol pridať k iniciatíve Slovenská Tepláreň. Keď videla e-mailovú komunikáciu organizátorského tímu, cítila sa podobne nechcene ako v časoch, keď nacionalistickí politici posielali vo svojich prejavoch Maďarov za Dunaj. Nevedela si vysvetliť ako je možné, že jedna menšina nedokáže rešpektovať druhú.
Na festivale zároveň zažila queerfóbnu diskusiu, kde sa s opovrhnutím hovorilo o „buzerantoch“. Veroni to pobúrilo, v publiku videla svoje kamarátstva s dúhovými vlajkami. „Vravela som si, ako je možné, že sa to deje na festivale, na ktorom som roky pracovala?“ Pripomína, že postoj slovenských Maďarov na juhu ku queer ľuďom môže ovplyvňovať aj politika susednej krajiny, kde Orbánov režim systematicky ponižuje a démonizuje LGBTI+ ľudí. Šokovaná sa zmocnila mikrofónu a skočila do reči prednášajúcim, upozorňovala, že Gombasek patrí všetkým a aj queer ľudia sú na ňom vítaní. „Stiahli mi zvuk, ja som však pokračovala vo vykrikovaní, hodila som mikrofón zvukárovi a veľmi som plakala,“ vraví.
Niekedy sa bojím, že skončím ako Hedviga Malinová
Lepšie tomu porozumela pri rozhovore s psychológom. Povedal jej, že keď niekto vyrastá ako menšina, má to naňho vplyv, môže sa neustále cítiť utláčaný, ako človek nižšej kategórie, a preto môže byť ťažšie otvoriť sa inej menšine.
Veroni si dodnes spomína ako dvanásťročná sledovala tlačovú konferenciu, kde minister vnútra Robert Kaliňák držal blúzku Hedvigy Malinovej a obviňoval ju z klamstva. „Niekedy sa bojím, že skončím ako ona. Mňa však budú hnať nielen Slováci, ale aj slovenskí Maďari.“ Veroni verí, že skutočne slobodným sa dá byť len vtedy, ak sú rovnako slobodnými v spoločnosti všetci.
Svojou identitou sa ďalej zaoberá aj v slam poetry: „Vidíš len ideu, nevidíš tvár.“ Veroni v roku 2021 vyhrala maďarské majstrovstvá v žánri a v roku reprezentovala Maďarsko aj na majstrovstvách sveta. Dodáva, že dlho hľadala umenie, ktoré by ju vystihovalo. Slam poetry spoznala pred desiatimi rokmi a páčilo sa jej, že trochu pripomína hiphop, trochu herectvo, trochu poéziu, trochu drámu. Snaží sa zaoberať svojím prežívaním, a jedine úprimne.
Keďže slam poetry v minulosti na Slovensku nebolo, cestovala do Maďarska, veľa času trávila vo vlaku, neustála sa cítila unavená. Štyri roky súťažila a na piaty vyhrala s básňou o tom, ako sa cíti ako slovenská Maďarka. „Chcem sa cítiť zraniteľne, môže to byť na pódiu desivé, no o to to má silnejší potenciál. Pri niektorých slamoch som nevedela, či ich budem schopná predviesť a hoci som sa triasla, myslím si, že slam má o to väčšiu silu, o koľko je to pre teba vyššia stávka.“
Článok vznikol vďaka podpore
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk