Marek Hudec
Jednej z tvárí Filmového festivalu inakosti pomohli filmy a seriály k prijatiu svojej nebinárnej identity.
Filmy, seriály a umenie už desaťročia pomáhajú queer ľuďom nachádzať seba a svoje miesto v spoločnosti. „Boli obrovskou súčasťou toho, že som začal chápať svoju sexuálnu, ale aj rodovú identitu, a hlavne ju vedel komunikovať navonok,“ súhlasí s tým aj mladý umelec Niko Čižmár, ktorý je jednou z tvárí tohto ročníka Filmového festivalu inakosti. Ten začína 22. novembra v Bratislave.
Niko má veľa obľúbených filmov. „Nebudem spomínať tie notoricky známe, takže uvediem len Foxfire z roku 1996, krásnu teenage lesbickú a feministickú snímku, ktorá je síce komerčná, ale oplatí sa pozrieť si ju. Z novších by som spomenul Moonlight alebo Rebel dykes.“
Heslom Filmového festivalu inakosti je tento rok Inakosť spája. „Je to veľmi komplexné slovné spojenie, ale pre mňa je jednoduché v tom, že mňa a mojich najbližších skutočne spája práve to, že sme „iní“. Naša vzájomná inakosť nás dala dokopy v živote a vďaka nej máme podobné skúsenosti, zážitky, radosti aj problémy,“ vysvetľuje Niko.
Počas pandémie objavoval seba nanovo
Vraví, že to chcelo veľa času, kým si uvedomil svoju nebinárnosť. Hoci sa queer aktivizmu venuje už od svojich 17 rokov a mal o transrodových ľuďoch dosť informácií, trvalo mu skoro ďalších 10 rokov sa vyautovať.
„Počas obdobia pandémie som mal trochu viac času sústrediť sa na seba a začal som v sebe riešiť, ktoré rodové prejavy mi vyhovujú a ktoré nie. Objavoval som nanovo, kým som po stránke rodovej identity, a snažil som sa búrať v sebe hranice toho, že som sa narodil ako žena, keďže som vnímal nesúlad s touto identitou.“
Dopĺňa však, že keď si touto fázou prešiel a doprial si dostatok času, bolo preňho aj pre jeho okolie jednoduché prijať svoju nebinárnosť. „Najnáročnejší bol ten prvotný chaos v sebe a to, ako nájsť sám pre seba nástroje, ako v sebe svoje myšlienky a pocity usporiadať. Rovnako ťažké bolo naučiť sa o nebinárnosti hovoriť, vedieť pomenovať svoje pocity, vedieť ich vysvetliť svojmu okoliu.“
Najviac k sebaprijatiu mu pomohla skupina queer kamarátstiev, ktorú si vytvoril v Teplárni a mimo nej. Keby mal však spomenúť jedno meno, vyzdvihol by rovnako nebinárnu osobu, ktorá mu dodávala stále viac sebavedomia, a to Juraja Vankuliča.
Hovoriť o queer témach je dnes potrebnejšie než kedykoľvek predtým
V minulosti Niko pôsobil hlavne vo vizuálnom umení, no v poslednom roku netvoril. „Všetok svoj fokus som zameral na to, ako prežiť a zvládnuť toto obdobie, preto som musel odložiť výstavu, ktorá mala byť o duševnom zdraví. Mám však ambície pokračovať, v minulosti som sa vo svojej práci queer témam vyhýbal, no teraz som presvedčený, že je potrebné ich riešiť viac než kedykoľvek predtým.“
V súčasnosti sa na Slovensku necíti dobre, a uznáva, že v prvý raz v živote má aj z aktuálnej situácie strach. Na urážkach, posmeškoch a hlúpych rečiach sa zvykol zasmiať, poďakovať alebo tam, kde videl zmysel, snažil sa ľudí aj edukovať.
„Teraz sa však bojím o seba, moju priateľku, priateľov a ďalších. Tento pocit nás dohnal k tomu, že sa spolu s pár ďalšími ľuďmi chceme odsťahovať a stále veríme, že sa snáď o pár rokov vrátime na lepšie Slovensko.“
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk