Marek Hudec
Viktor Pylypenko počul o šikane v armáde, no zároveň tvrdí, že nie je tak častá, ako by sa mohlo zdať.
Viackrát sa ocitol v ohrození života. Ukrajinský vojak Viktor Pylypenko je odborníkom na zbraň SPG9, je to malé delo, ktorého projektily dokážu preniknúť do tanku. Niektoré operácie, ktorých sa zúčastnil, zlyhali. Stalo sa, že s ostatnými vojakmi zanedbali maskovanie a ruské tanky si ich všimli skôr, než mali. Jeho veliteľa raz zasiahla strela. On zostal viackrát v šoku po výbuchu, ktorý bol v jeho blízkosti.
Svoje rozhodnutie vstúpiť do armády však Viktor nikdy nespochybnil: „Predstav si, že žiješ vedľa krajiny, ktorá sa ti stále vyhráža inváziou a že ťa zničí len kvôli tvojej národnosti. Počas boja si, samozrejme, v riziku. Strach však postupne odchádza, si čoraz skúsenejší a profesionálnejší.“
Viktor pochádza z okolia Kyjiva, z obce Boroďanka a na sociálnych sieťach založil komunitu pre ukrajinských LGBTI+ vojakov a vojačky. Tak, ako mnohí ďalší a ďalšie, aj on odmietol opustiť krajinu a rozhodol sa zostať na Ukrajine, prispieť k jej oslobodeniu a zároveň neskrývať svoju identitu v prostredí, ktoré sa nám zdá ako homofóbne.
Skutočná armáda je iná ako vo filme
Viktor to vníma ako stereotyp: „V každej spoločnosti je istá miera homofóbie, ja som ju v armáde však nezažil. Vo svojej brigáde cítim veľa podpory, jeden z veliteľov pred všetkými vyhlásil, že mu nezáleží na našej sexuálnej orientácii alebo rodovej identite, záleží mu len na tom, či sme profesionáli. Pravda však je, že viem o vojenských jednotkách, ktoré nie sú až tak otvorené a inkluzívne.“
Skupinka vojakov napríklad ukradla jednému gejovi telefón, v ktorom našli porno a začali ho terorizovať. Viktor tvrdí, že prípad nakoniec skončil dobre a šikana bola zastavená.
„Vo vojne sa všetci zjednotia, nezáleží na tom, či si gej alebo trans, musíš len dobre pracovať a byť dobrým priateľom. Všetky ľudské postoje sú cenené, keď čelíme hrozbe smrti. Okolie sa vtedy správa priateľskejšie.“ Mačistický obraz vojakov vznikol podľa Viktora v televízii, skutočná armáda vyzerá inak, vidieť v nej bežných ľudí.
„Z prehnane mačo chlapov sme si zvykli robiť srandu. Keď sa niekto najprv predvádza ako drsniak, príde s drahou helmou, neskôr sa z neho v nebezpečnej situácii často stane padavka.“ Vojakov a vojačiek, ktoré sa dnes v ukrajinskej armáde neboja hovoriť o tom, že sú kvír, je podľa Viktora veľa. Vidí to vo svojej skupine na sieťach. Vraví, že jeden vojak nedávno zostrelil ruskú helikoptéru, za čo dostane medailu a každý v jeho okolí vie, že je gej.
Homofóbia pochádza zo zlých vtipov a seriálov
Keď Viktor prišiel do svojej jednotky, najprv nechcel o svojej orientácii verejne hovoriť. Nezdalo sa mu to podstatné, no jeden z vojakov si všimol, že má na mobile dúhové nálepky. Spýtal sa ho, či patrí k LGBTI+ komunite.
„Povedal som, že áno a chvíľu zostalo ticho. Tento vojak potom zareagoval, že nevie pochopiť, ako niekto môže mať sex do zadku. Ja som si z neho chcel vystreliť, tak som zareagoval, či on je tak nudný, že nikdy nemal análny sex so svojou priateľkou.“
Potom bolo už všetko v poriadku. Homofóbiu si Viktor vysvetľuje kultúrou, zlými vtipmi o gejoch, prípadne ich zobrazením v televízii na ruských kanáloch. „Gejov ukazujú ako sústavne nadržaných chlapov, ktorí poľujú na heterákov a chcú ich znásilniť.“
Koncom februára ho raz v noci zobudil telefonát od známeho, tiež vojaka geja, ktorý slúžil v Odese. „Nechcel som veriť, že sa začala ďalšia ruská invázia. Bol som nahnevaný, že ma budí v noci a až o chvíľu som si vedel pripustiť, čo sa deje. Viacero miest bombardovali. Hneď som sa zbalil, nasadol na vlak do Boroďanky a prihlásil sa do armády.“
Viktor vojnu už zažil. Najprv bol na výcviku, v roku 2014 sa potom dobrovoľne prihlásil do bojov na Donbase, kde pôsobil ako zdravotník a neskôr sa zaučil, aby mohol pracovať so zbraňou SPG9.
