Túžil som zistiť, či sa vlastne viem bozkávať

Chýbajúca intimita a možnosť slobodne realizovať vlastné túžby, to sú veci, ktoré trápia Mateja. Je na vozíku pre detskú mozgovú obrnu, ktorá má zhoršujúcu sa tendenciu. Sníva však naďalej o momente, keď sa bude môcť dotknúť s vášňou iného mužského tela. Jeho príbeh môžete sledovať aj na Facebooku pod profilom Handigay Matej.

Dotkni sa ma, prosím, aby som to dokázal… byť mužom. Viem, že o sexe handikepovaných sa už čo-to popísalo. Viem aj to, že na túto tému je veľa rozličných a protichodných názorov. Spomeniem napríklad názor môjho okolia, že sa dá žiť aj bez sexu a že ja to k životu nepotrebujem. Dodnes ma prekvapuje, ako toto môže niekto povedať. Ako môže niekto usúdiť, čo druhý človek potrebuje alebo nepotrebuje. Ako môže niekto usúdiť, čo je pre druhého najlepšie. Každý človek má predsa svoje jedinečné city, túžby a predstavy o ich uspokojení. Takisto ich mám aj ja, vlastne asi budem hovoriť iba o nich, pretože o reálnych skúsenostiach s intimitou by som ani nemal čo písať.

Intimita za hradbou mlčania

Intimita… ani si nepamätám, že by sme s rodičmi niekedy rozoberali túto tému. Pamätám si, že mi mamina pomocou obrázkovej knižky vysvetľovala, ako sa rodia deti. To je predsa bežné, že každé dieťa má tieto otázky. Ale o intimite nikdy debata nebola. Zrejme sa počíta s tým, že každý človek si pozbiera informácie od rovesnikov a od svojho okolia, prípadne že každý človek získa informácie možno aj praxou v tínedžerskom veku. Toto sa síce dialo aj v mojom prípade, ale iba vo veľmi obmedzenom režime. Najbližší mi totiž vždy prízvukovali, že vzhľadom na môj zdravotný stav a hendikep sú dôležitejšíe veci ako vzdelávanie s kamarátmi o „sexuálnych blbostiach” či môj osobnostný rast v tejto oblasti.

Pre dievčatá som bol síce dobrý kamarát, ale možnosť, že by sme sa zblížili intímne, bola pre ne nepredstaviteľná, dokonca až fuj. A to som túžil a potreboval zistiť napríklad aj také základné veci, či sa vlastne viem bozkávať. Možno to vyznie hlúpo ako z denníka nejakej trinástky, ale ak neviete ovládať vlastné telo, ktoré si potom s vami veľmi často robí, čo chce, je tak trochu logické, že vám napadne aj takáto otázka. Čas plynul a hoci som už nebol medzi násťročnými, odpoveď na túto otázku som aj tak nedostal.

Chodil som na gymnázium, ktoré bolo čisto chlapčenské, porno a podobné veci tam teda vcelku fičali. Priznám sa, že keď sa našla chvíľka a ja som sa výnimočne ocitol doma sám, sledoval som ho aj ja. Žiaľ, alebo možno aj chvalabohu, v tých časoch som si naplno začal uvedomovať že som gej. Hoci som si to nechcel pripustiť, začalo sa to naplno prejavovať aj pri pozeraní filmov pre dospelých. Keď spätne rozmýšľam nad výberom videí, vždy som sa rozhodoval podľa toho, aký tam účinkuje chlap, nie žena. Zrejme preto som sa pozeraniu takýchto filmov v kolektíve podvedome vyhýbal. Asi som len nechcel, aby prišlo k nejakému faux pas.

A predsa len v tom čase som sa stále sám seba snažil presvedčiť, že to nič neznamená a že to prejde. Možno aj pod vplyvom okolia a názoru, že človek sex k životu nepotrebuje. Možno niekto nie, ale ja do tejto skupiny, žiaľ alebo opäť chvalabohu, nepatrím. Z tohto obdobia si pamätám, ako som tuším aj opakovane povedal, že by som chcel pohlavnú chorobu, pretože by to znamenalo, že som mal predtým pekný zážitok.

Bojím sa, čo by spravilo moje telo

Nevedel som však, čo by som mal od tohto zážitku očakávať alebo čo by som mal pri tomto zážitku cítiť. Bál som sa, a pravdupovediac bojím sa toho dodnes, lebo poznám svoje telo: keď prežívam niečo intenzívne, ešte viac sa zatne a moje spazmy sú nekontrolovateľné.

Bojím sa aj toho, že nie som schopný uspokojiť druhú stranu a spraviť ju šťastnou. A aby tých strachov nebolo málo, tak je tu ešte jeden. Ak by sa aj našiel niekto, kto sa ma dotkne a kto sa dotkne aj môjho sveta a bude mať preň pochopenie, je dosť možné, že by si správanie môjho tela mohol zle vysvetliť. A potom sa už bude vyhýbať blizkosti z obáv, aby mi neublížil.

Presne takto si to totiž vysvetlili mnohí, keď som sa snažil o niečo aspoň prostredníctvom webkamery. Nemal som inú možnosť, podobné ako mnohí počas lockdownu. Cítil som, ako veľmi potrebujem riešiť aj tento svoj problém. Nedostatok intimity ma veľmi zraňoval. Bol som pre to smutný, nešťastný a v hlave mi neustále vírila myšlienka, že si to nezaslúžim… A to všetko asi len preto, lebo som kripel, takže intimita mi bude navždy vzdialená.

Bezpečný priestor na intimitu

Je pravdou, že nájsť nadržaného chalana na online sex je o niečo ľahšie ako nájsť ženu. Ale spomínam si, že aj prostredníctvom webkamery som zažil veľa sklamaní. V konečnom dôsledku mi to neprinášalo potešenie, v ktoré som dúfal. Hoci som to túžil zažiť aspoň takto virtuálne, naďalej bolo pre mňa podstatné, aby som si s daným človekom aspoň trochu rozumel. Považoval som za dôležité, aby dokázal pochopiť, prečo sa pred kamerou nemôžem, alebo lepšie povedané neviem, dostatočne uspokojiť. Mám na to hneď niekoľko dôvodov.

Po prvé, najprv som si potreboval vybudovať dôveru, aby som sa cítil bezpečne. Len tak som mohol utíšiť tie jedovaté hlasy v hlave, ktoré sa mi snažili nahovoriť, že som úchyl. Po druhé, hybnosť mojich rúk je natoľko obmedzená, že ani túto činnosť neviem vykonávať tak, ako to cítim a ako potom túžim. Aj v tomto smere by som potreboval pomoc. No veľa pre mňa znamená už len to, ak napríklad vidím na druhej strane záujem o mňa, vďaka tomu môžem nadobudnúť pokoj a pohodu.

Žiaľ, asi 90 % všetkých online stretnutí skončilo po pár sekundách. Na jednej strane si uvedomujem, že každý si tam prišiel riešiť len tú jednu vec a nemal chuť sa prispôsobovať či počúvať moje neistoty a problémy. Ale na druhej strane sa veľa z týchto ľudí ku mne zachovalo veľmi nepekne. A hoci si možno poviete, že to bol iba niekto online a že sa tým neoplatí zaoberať, keď ste pripútaný na invalidný vozík s perspektívou zhoršujúceho sa fyzického vzhľadu a zdravia, tieto veci sa vás akosi viac dotknú a viac vo vás zostanú.

Nie! Ty nikomu nafukovaciu Anču robiť nebudeš! Túto vetu si pamätám ako jednu z prvých, keď som doma povedal, že som gej. Dnes už na milión percent viem, že princíp nafukovacej Anče by sa mi veľmi páčil. Chcel by som mať niekoho tak blízko, aby môj svet, realita, ktorá ma bolí, aspoň na chvíľu prestali existovať. Aby som aspoň na chvíľu prestal myslieť na to, že časom budem možno iba ležať ako tá nafukovacia Anča. Je to viac ako pravdepodobné. No napriek všetkým mojim obmedzeniam je pre mňa ako človeka nesmierne dôležité, aby som mal možnosť uskutočniť aj svoju intimitu. Bez nej nemôžem byť ako ľudská bytosť úplný a šťastný.

Medvedí anjeli

O týchto svojich problémoch som otvorene dokázal hovoriť iba so svojimi dvomi dôverníkmi, mojimi medvedími anjelmi. Myslím si, že vedia o mne úplne všetko. Vedia dokonca aj to, že by moja predohra spočívala v slovách. Vlastne ani veľmi na výber nemám. Ak totiž nemám vytvorené vhodné podmienky, sám sa nepohnem ani pár centimetrov. A hoci aj taká základná vec, ako napríklad bozk, má vyplynúť z príjemnej situácie, bez pomoci by som ju tiež nemohol zažiť, aj keby som sa príjemne cítil. To je to, čo ma skutočne veľmi ničí. Hlavne, keď si uvedomím, že moja pohyblivosť sa bude pravdepodobne stále iba zhoršovať.

Ale mám svojich anjelov, ktorí o tomto všetkom vedia. Oni ma vždy, keď som na pochybách, presviedčajú o dôležitosti slov: cesta je cieľ. Nemusím sa potom báť a hanbiť sa za to, čo chcem vidieť a čo by som chcel zažiť. Dokonca ani za to, že by som s tým potreboval pomôcť.

Ak by som chytil zlatú rybku, mal by som už len jediné prianie. Nie som už dieťa a viem, že taký veľký zázrak, aby som bol zdravý a naučil sa chodiť, skrátka nikto urobiť nedokáže. Prial by som si však, aby som mohol ten čas, kým nie som úplne pripútaný na lôžko, stráviť podľa svojich predstáv a túžob.

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk