Matej Handigay
Prinášame vám ďalšiu časť rozprávania Mateja, ktorý otvorene približuje, čomu musí čeliť queer človek s hendikepom.
Občas sa cítim ako Sheldon Cooper. Niežeby som bol taký inteligentný. Uf, vyčnievať z radu ešte nadmerným IQ je pre mňa trochu šialená predstava. Zároveň mi však napadá, či by mi moju inteligenciu niekto veril a nesnažil sa ju pre môj hendikep spochybniť, lebo aj keď nadpriemerne inteligentný nie som, stáva sa mi celkom často, že ma iní podceňujú. Mnohí ľudia si myslia, že som napríklad vyštudoval iba vďaka svojmu vozíku alebo že zásluhy na mojom úspešnom štúdiu majú rodičia či asistenti. Prekvapuje ma, aké náročné je presviedčať ľudí, že hendikepovaný človek potrebuje asistenta vlastne iba na to, aby dokázal zhmotniť vlastné myšlienky.
Toto všetko otriaslo mojou osobnosťou, mojimi emóciami. Všetky tie pochybnosti, ktoré mi spoločnosť odjakživa podsúva. Ja viem, že najlepšia obrana je útok, ale zároveň platí, že múdrejší ustúpi. A načo sa budem hádať s niekým, kto ma evidentne nechce vnímať ako seberovného a pre ktorého je táto predstava čisté sci-fi.
Sci-fi osobnosť
Uvedomujem si, že som vlastne zrkadlo. Zrkadlo, ktoré som si sám vytvoril, zrkadlo ktoré delí moju existenciu na svety pred ním a za ním. Mojou obranou už dávno nie je útok. Bol som vedený k empatii, slušnosti a láskavosti. Brániť som sa mohol akurát tak úsmevom. Inak by ma boj s „handifobikmi“ vyčerpal ešte skôr, ako by som vôbec stihol niečo dokázať. Preto som sa smial a smial a pre všetkých som vytvoril odraz silného a veselého človeka. Vnútri som však plakal.
Už dlho si uvedomujem, že sa veľakrát smejem, aj keď sa v skutočnosti cítim inak. Ide hlavne o situácie, keď útočia na moju osobnosť a to, čo ma robí jedinečným. Prakticky odjakživa som bol terčom smiechu. Pre to, ako vyzerám. Aj pre to, ako kvôli svojmu hendikepu vykonávam to malé množstvo činností, ktoré dokážem. Akým spôsobom čítam ako dyslektik. Alebo že som si o sebe myslel, že mám talent a túžim patriť do umeleckého sveta. Či pre to, že mi nevyhovuje fungovať v umelo vytvorenom svete pre hendikepovaných ľudí a mám svoje vlastné predstavy o tom, ako chcem žiť…
Naozaj nemám na výber?
Nechcem žiť vo svete, v ktorom sú hendikepovaní ľudia vnímaní ako jednoliata skupina a v ktorom nikomu nezáleží na ich vlastných túžbach. Mám to šťastie, že sa mi z tohto sveta podarilo vymaniť, aj keď to bolo veľmi náročné. A vlastne stále je. Mnohí ľudia, aj tí z môjho okolia, sa ma neustále snažia presvedčiť, že doň patrím, len si to nechcem priznať. Oni sami tejto predstave uverili natoľko, že sa mi neustále snažia podsúvať, že ako hendikepovaný človek na vozíku jednoducho ani nemám na výber.
Ja už som si ale vybral. Som gej, a dokonca som si dokázal uvedomiť, kde sa cítim šťastný a aký typ ľudí ma priťahuje. Keď sa to však snažím niekomu vysvetliť, som zaplavený emóciami. Nie, nemám s nimi problém, ale ich intenzívne prežívanie mi skrátka spôsobuje spazmy – nevysvetliteľnú reakciu mozgu zapríčinenú detskou mozgovou obrnou. No a keď sa niekomu snažíte vysvetliť, že ste šťastný s dvomi chlapmi, ktorí sú od vás značne starší a že vo svete či dokonca v Českej republike existujú skupiny ľudí, v ktorých takéto vzťahy fungujú a máte v nich množstvo priateľov, tak prežívate hneď niekoľko silných emócií. Napríklad hrdosť na seba samého, keď ste napriek všetkému dokázali nájsť svoje šťastie.
Toto však nikto nevidí. Všetci vidia len vaše trasúce sa nohy a ruky a vy vidíte len opovrhnutie v ich očiach. Uvedomujete si, že vy sami si neviete pomôcť, spazmy preto naberajú na intenzite. Priznávam, v danom okamihu pohľad na človeka v spazmoch musí pôsobiť zvláštne. Sám mám niekedy pocit, že ak sa moje telo začane triasť ešte viac, skrutky na vozíku jednoducho povolia a ten sa mi rozpadne pod zadkom. Keď však hádka skončí, cítim sa dotknutý a urazím sa. Na základe obrazu, ktorého bol môj oponent svedkom, je však evidentne pre mnohých ľudí ťažké prikladať mojim názorom váhu. Možno aj preto sa ma často krátko po konfrontácii snažia presvedčiť, že nemám dôvod urážať sa (čo ma, prirodzene, urazí ešte viac).
Ne-dotyk
Ak sa človek, ktorý nie je akceptovaný, snaží niekomu vysvetliť, že patrí do ďalšej skupiny, neakceptovanej skupiny, vždy je to zložité. Bez ohľadu na to, či vaše telo ovládajú nekontrolovateľné spazmy alebo nie. Možno aj preto sme sa vlastne v hádkach s okolím za tie roky nikam neposunuli (dá sa to vlastne nazývať hádka, keď zväčša končí smiechom?). Vždy sa u mňa spúšťa obranný mechanizmus, ktorý vo mne rodina cibrila niekoľko rokov. Nikomu neukazuj svoju slabosť, radšej sa smej, tým svoje okolie ešte viac vytočíš. A tak sa smejem. Aj keď je to trpký smiech. Často by som si prial nosiť pri sebe ceduľku „sarkastický smiech“ – je totiž dosť možné, že pre moje spazmy ho neviem odprezentovať úplne správne.
V poslednom čase vnímam okolo seba názory, že som sa uzavrel. Možno má moje okolie pravdu. Jednoducho ma už po tých rokoch prestalo baviť sa dotýkať sveta. Aj to iba v miestach, kde je to hendikepovaným ľuďom dovolené. Nechcem dotyky od sveta, do ktorého som vlastne nikdy v živote nepatril. Nechcem, aby ma ovplyvnil svet, ktorý ma nedokáže brať vážne. Aj preto zo všetkého najviac túžim odísť. Už netúžim byť zdravý. Uvedomil som si, že keď som šťastný, cítim sa omnoho lepšie a zdravšie aj vo vlastnom tele. Ale čo keď to pre druhých bude len vtip, ktorý nedokážu pochopiť?
Som veľmi rád, ak je môj blog pre niekoho obohatením. Ak by niekto mať chuť podporiť ma v písaní alebo v mojom „živote po svojom”, budem vďačný za dar na číslo účtu: SK3483300000002702577882
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk