Marek Hudec
S partnerom Mariánom Vojtekom založili vôbec prvé občianske združenie za práva gejov a lesieb na Slovensku.
Jazyk vypovedá veľa o postavení či diskriminácii menšín. Vezmime si napríklad, že v slovenčine stále nemáme jednotný variant na označovanie transrodových alebo nebinárnych ľudí.
Preto bolo veľkou vecou, keď Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra rozhodol, že do spisovného jazyka zaradí slová „gej“ a „gejský.“ Prvý raz sa v Slovníku súčasného slovenského jazyka objavili v roku 2006. Zaslúžil sa o to queer aktivista Ivan Požgai, ktorý sa s jazykom rád pohrával a sám seba často podpisoval menom Požgay. Žiaľ, zomrel predčasne v roku 2006 ako 37-ročný.
„Z môjho pohľadu sa Ivan zásadne zaslúžil o mnoho dôležitých medzníkov slovenského teplého aktivizmu a občianskej spoločnosti ako takej,“ hovorí zakladateľka, okrem iného, aj Prvého lesbického združenia Museion, Hana Fábry, s ktorou boli blízkymi priateľmi.
„Ako autor myšlienky sa podieľal na zorganizovaní konferencie s názvom Na ceste za registrovaným partnerstvom, pre ktorú vzniklo viacero výskumov a vôbec prvý ucelený výstup k tejto téme. Jeho ďalšou veľkou srdcovkou bola aj správna spisovná slovenčina; všímal si detaily, ktoré iní korektori a korektorky často nevideli. Nad textami pre mesačník Atribút sme vedeli spolu sedieť celé hodiny, pričom mi často citoval z pravidiel Krátkeho slovníka slovenského jazyka.“
Húževnatý nezmar
Jazyk vnímal ako politikum, preto pravidelne písal do jazykovedného ústavu a presviedčal jeho predstaviteľov a predstaviteľky, že je dôležité, aby sa slová „gej“ a „gejský“ stali súčasťou oficiálneho spisovného slovenského jazyka. „Bol to symbol: sme tu, sme prijímaní jazykom, a teda aj jeho nositeľom, slovenským národom, a ľudia si na nás zvyknú,“ vraví Hana.
Ivan sa narodil vo Vrábľoch, ale veľmi skoro sa presťahoval do Bratislavy, kde spolu so svojím partnerom Mariánom Vojtekom a niekoľkými ďalšími mužmi a ženami založili na prelome rokov 1989 a 1990 vôbec prvé občianske združenie za práva gejov a lesieb na Slovensku, Hnutie za rovnoprávnosť homosexuálnych občanov Ganymedes, ktoré, mimochodom, neskôr sídlilo v budove Istropolisu.
„Do všetkých aktivít dával svoju hlavu, svoje názory, skúsenosti, presvedčenia a nádeje. Bol to húževnatý nezmar, ktorý nemal pokoja, kým všetko do detailov nepremyslel a nedokončil, niekedy bol možno drzý a provokatívny, najmä voči novinárom a politikom… Bol to originálny človek, ktorému sme sa nestihli za všetko poďakovať,“ napísal Marián o svojom partnerovi krátko po jeho smrti.
Ivan bol všestranný, okrem aktivizmu pôsobil v divadle Gedur ako inšpicient, dozeral na chod predstavení. Veľa písal, prispieval do erotického časopisu OKM, kde okrem erotických poviedok mal stále rubriky pod pseudonymami Paula a Slavo.
V 90. rokoch prišiel s myšlienkou, aby sa ľudskoprávne organizácie začali spájať a spolupracovať. Ľudské práva boli podľa neho jedny, komunikoval preto napríklad s feministickým Aspektom či s Nadáciou Charty 77, ale aj s mnohými ďalšími. „Ivan mal výnimočnú schopnosť stmeľovať ľudí,“ dodáva Hana.
Keď ma vyhodia dvermi, vojdem oknom
„Bol to vôbec prvý človek z teplej komunity, s ktorým som začala komunikovať,“ spomína si. „V časopise Soho Revue som v roku 1992 zachytila inzerát, že Ganymedes hľadá ľudí na organizačnú pomoc. Napísala som im list, na ktorý odpovedal obratom Ivan. Bola to nesmierne milá povaha, hoci vedel byť uštipačný. Nie však na blízkych, ale na tých, ktorým mal potrebu vysvetľovať „veci“, a napriek tomu nerozumeli. Kamarátiť sme sa začali postupne. Keď sme robili spolu časopis Atribút, už sme boli veľkými priateľmi. Jeho smrť bola pre mňa šokom; jeho odchod je nenahraditeľná strata – pre mňa osobne, ale aj pre slovenský teplý aktivizmus. A Ivko, nie, nie je to žiadna fráza!“
Jeho smrť prišla mimoriadne nečakane. Najprv sa sťažoval na bolesť chrbta, chvíľu chodil po lekároch a hoci bral lieky, ťažkosti sa zhoršovali. Čoskoro sa ukázalo, že problém nie je v chrbtici, lekári mali podozrenie na chorobu pľúc, no nakoniec zistili, že mu zlyhávalo srdce.
„Celé sa to zbehlo počas jedného mesiaca. Ešte pred operáciou srdca ho na víkend pustili z nemocnice domov. Dostal však záchvat a zomrel v náručí svojho partnera.“ S Mariánom, s ktorým spolu žili 17 rokov, sa v Ganymedese podľa Hany dopĺňali. Zatiaľ, čo Marián bol jeho prezidentom a venoval sa predovšetkým organizačným veciam, Ivana ako hlavného tvorcu obsahu združenia žartom prezývali „Olga“ podľa manželky vtedajšieho prezidenta Československa Václava Havla, Olgy Havlovej.
Ivana vníma Hana ako za najdôležitejšiu slovenskú osobnosť teplého aktivizmu. Jeho húževnatosť, ktorá nám môže byť inšpiráciou, je cítiť aj z jedného z editoriálov, ktoré napísal pre časopis Atribút v roku 2001: „Keď ma vyhodia dvermi, vojdem oknom, keď ma vyhodia oknom, vojdem vetrákom a keď ma vyhodia vetrákom… nuž, nejakú tú dieru si už nájdem. V tomto som gej.“
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk