Marek Hudec
Toni Karat začali tvoriť v Berlíne 80. rokov. Vtedy neexistovalo žiadne porno pre queer ľudí.
Nakrúcajú filmy, ktoré zobrazujú intimitu v jej rozmanitosti. Nebinárne autorstvo pôsobiace vo filme a fotografii, Toni Karat, v apríli predstavia na filmovom festivale Porn Film Festival vo Viedni svoj nový dokument Narcissism – The Auto-Erotic Images. V rozhovore vysvetľujú, ako aj pornografia môže diskriminovať a negatívne ovplyvňovať našu hodnotu a sebavedomie.
Vo filme Narcissism – The Auto-Erotic Images sa zaoberáte sebaláskou. Veľa ľudí vo vašom dokumente hovorí, prečo je dôležité naučiť sa milovať svoje telo. Myslíte si, že je to ťažšie pre queer ľudí než pre väčšinu?
Myslím si, že vo všeobecnosti je to ťažšie pre ľudí identifikujúcich sa ženskými zámenami, a samozrejme, ešte ťažšie je to pre queer ľudí. Keď si vezmeme, že súčet týchto skupín tvorí v spoločnosti väčšinu, je to smutné. Treba samozrejme brať do úvahy, že tí a tie, čo sú viditeľne queer, zažívajú diskrimináciu iným spôsobom než cisrodové ženy. Na druhej strane je napríklad v porovnaní s heterosexuálnymi ženami pre lesby jednoduchšie vzdať sa bežných klišé o kráse a vytvoriť si vlastný štýl.
Čím vás táto téma inšpirovala?
Zaujímalo ma, ako narcizmus môže ovplyvňovať rôzne rody. Ľudia, ktorí sa identifikujú ako muži, si častejšie pripustia, že sú narcismi, než tí, čo sa identifikujú ako ženy. Chceli sme ten pojem sám osebe rozobrať a zistiť, odkiaľ pochádza: v 19. storočí Sigmund Freud pripísal narcizmu negatívne a patologické znaky. Vo filme sme sa však snažili zistiť, či narcizmus môže mať aj pozitívne účinky: napríklad potešenie zo svojho obrazu, ktorý môže byť posilňujúcim práve pre queer ľudí. Sebaláska, oslava samého seba nám vytvára štít voči vnucovaným spoločenským vzorom, ktoré nás potom diskriminujú a obmedzujú.
Môže nám pornografia pomôcť lepšie porozumieť našej sexualite a tomu, ako sa pozeráme na svoje telo?
Pomôcť môže hlavne alternatívna, či queerfeministická pornografia, ktorá sa vymedzuje voči komerčnej a takej, čo znevažuje erotiku. Vytvára totiž nové pohľady na vlastnú telesnosť a vyzdvihuje také sexuálne zážitky, ktoré sú iné, radostné, sebavedomé a nezávislé od zakorenených klišé. Zobrazené sú v nich konečne také telá, ktoré sa nesnažia vytvoriť toxické normy – a zrazu sa do popredia dostanú ľudia, ktorí boli inokedy skrytí alebo v horšom prípade stvárnení ako istá exotika.
Keď si predstavíme hrozný pornografický obsah, ktorému sú dnes vystavené už 10-ročné deti a ktorý často nahrádza správnu sexuálnu výchovu, uvedomíme si dôležitosť aleternatívnej, či queerfeministickej pornografie, ktorá môže bojovať proti negatívnym trendom. V tomto prípade sa osobná intimita stáva politickou a spoločensky dôležitou.
Prečo podľa vás komerčná pornografia nie je dostatočne rozmanitá? Prečo nezobrazuje napríklad viac ľudí v staršom veku, viac rozmanitých tiel?
Zrejme preto, že telá sú v nej vyhodnotené na základe kapitalistických princípov, či dokážu tvoriť obsah, na ktorý si klikne a za ktorý si chce zaplatiť dostatočný počet ľudí. Menšiny sú zobrazené ako niečo exotické alebo ako fetiš. Rovnako pristupuje k starším ľuďom, pre ktorých sú vytvorené v pornopriemysle samostatné kategórie. V týchto prípadoch ich sexualita však nie je ukázaná ako niečo sebavedomé, príjemné, ale herectvo sa nimi snaží len zobraziť isté fetiše a špecifické sexuálne fantázie.
Starší ľudia sú v spoločnosti často zneviditeľnení. Začína to v televízii a médiách, kde vypadávajú z cieľových skupín relevantných pre reklamu. Rôznymi spôsobmi im vravíme, že majú menšiu hodnotu, rovnako ako telá, ktoré sa akokoľvek vymykajú norme. Je nesmierne dôležité snažiť sa robiť pornografiu pre všetkých a nikoho nevyčleňovať.
Myslíte si, že sociálne siete a komerčná pornografia vytvárajú toxický vzťah k telu?
Sociálne siete aj komerčná pornografia vytvárajú nepísané pravidlá a štandardy, ako by ideálne telá mali vyzerať. Ľudia s telom, ktoré nepatrí do týchto noriem, zažívajú rôzne problémy so sebaláskou a sebavedomím. Tento proces považujem za veľmi nebezpečný pri mladých, ktorí sa stále objavujú a vytvárajú si vlastný obraz o svojom tele, sebavedomie a erotické predstavy. Niekedy idú predstavy v pornografii tak ďaleko, že nemajú žiadny vzťah k realite našich tiel, herečky chodia často na operácie, lebo si myslia, že ich vulvy nie sú dostatočne pekné.
Ako fotografka ste začínali v 80. rokoch. Ako sa pornografia pre queer ľudí zmenila v posledných desaťročiach?
V 80. rokoch neexistoval internet a keď ste nežili v správnom meste, kde už bola nejaká sexpozitívna scéna, veľa ste toho neobjavili. Skrátka, nemali sme prístup k žiadnej queer pornografii a vlastne jej veľa ani neexistovalo. Aspoň sme však v 90. rokoch v Hamburgu stretli Kristu Beinstein, priekopníčku lesbickej sado-maso fotografie. Vystupuje aj v mojom dokumente Narcisssism.
Našťastie, dnes sa dokážete so správnymi kľúčovými slovami vo vyhľadávacom nástroji dostať k akejkoľvek pornografii alebo fotografii hocikde na svete. Vznikli skvelé streamovacie služby ako Pink Label TV či Arthouse Vienna. Ďalšou výhodou je, že nástroje nevyhnutné na produkciu ako kamery či softvér sú hrozne lacné a každý či každá si môže spraviť svoj vlastný film. Keďže sa teda pornografia istým spôsobom demokratizuje, automaticky to vytvára väčšiu rozmanitosť. Je tiež dôležité, že vzniká čoraz viac alternatívnych filmových festivalov pornografie, z ktorých najstarší je Pornfilmfestival Berlin (2006). Je posilňujúce na nich vidieť, ako svoju rozmanitosť dokážu oslavovať často marginalizované skupiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk