Marek Hudec
Florian Niederseer zorganizoval Pride pochod v malom rakúskom meste Unken. V júli je v pláne už druhý ročník.
Malebné vidiecke mestečko Unken obklopujú rakúske Alpy, neďaleký vlek navštevuje veľa turistov. Hoci pôsobí Unken idylicky, je náročné v ňom vyrastať ako kvír človek. Zažil si to dnes 24-ročný Florian Niederseer, ktorý svoje stredo- a vysokoškolské časy trávil v zahraničí.
„Ako mladý gej som sa tu často cítil osamelý a teraz, keď som sa vrátil, uvažoval som, ako prostredie zlepšiť a ako pomôcť ďalším kvír ľuďom, aby to mali jednoduchšie,“ vraví Florian, ktorý tu teraz organizuje druhý Pride pochod. Unken má iba takmer dvetisíc obyvateľov a obyvateliek a o inakosti sa v mestečku často nehovorilo.
Florian v minulosti rozmýšľal, ako na tému života LGBTI+ ľudí čo najlepšie upozorniť. S kamarátmi a kamarátkami mu napadlo zavesiť dúhovú vlajku na najdôležitejšiu budovu v mestečku, teda na kostolnú vežu. Tá sa nachádza na kopci, každú na ňu dovidí. Zavolali preto kňazovi, či by sa s ním mohli porozprávať a ten na Florianovo prekvapenie rýchlo nápad schválil. Presvedčilo ho, keď mu Florian s kamarátmi a kamarátkami začali hovoriť o svojich problémoch so začlenením sa do spoločnosti.
Ak jednu dúhovú vlajku strhnú…
Aj počas Florianovho vyrastania žilo v Unken pár kvír ľudí, no nedokázali o sebe hovoriť otvorene a bez strachu. „Situácia sa zmenila. Teraz ich už poznám asi tridsať, hoci verejne vyautovaní sú len traja z nich. Väčšina sa stále obáva, že sa ocitne na okraji vidieckej komunity. Hoci vás aj na prvý pohľad v mestečku prijmú, asi sa nevyhnete tomu, aby sa o vás hovorilo za vašim chrbtom,“ opisuje Florian život v Unkene.
„Nedávno vyšla v Nemecku štúdia, že ak sa človek verejne vyautuje, zníži mu to možnosť nájsť si prácu o 50 percent. V malom mestečku to môže byť horšie, keď vaše živobytie záleží len na tom, ako zapadnete. Ďalší kvír ľudia zas odišli do zahraničia, necítili sa tu dostatočne slobodne.“
Dúhová vlajka na kostolnej veži teda vzbudila veľké vášne, reakcie boli rôzne, pozitívne aj negatívne. Floriana tešilo, že sa aspoň o téme hovorilo, obyvatelia a obyvateľky Unkenu nepočúvali o kvír ľuďoch len z televízie, diskutovali o nich v obývačkách, za kuchynským stolom. Vlajku nakoniec však niekto strhol za záhadných okolností, dodnes sa nevie, čo sa s ňou stalo.
„Museli sme nejako reagovať. Vraveli sme si: ak jednu dúhovú vlajku strhnú, musí sa zjaviť sto ďalších!“ V roku 2021 preto zorganizovali v Unken prvý Pride pochod, ktorého sa zúčastnilo okolo dvesto ľudí. Florianovi sa v týždňoch po podujatí ozývali ďalší kvír ľudia a ich rodičia, podpora im pomohla.
Najbližší gej vo vzdialenosti 14 kilometrov
Prvý pochod bol rýchlou reakciu, pri tom súčasnom mal Florian s tímom dlhší čas na plánovanie. Podujatie sa teda bude konať 15. júla o 14:00 poobede a pochod mestom bude prerušený vystúpením spájajúcim tradičnú kultúru a kvír umenie. Vystúpi predstaviteľstvo firiem, ktoré Pride podporia, zástupcovstvo iných kvír organizácií, ktoré pôsobia na rakúskom vidieku, a niekoľkí ľudia sa zdôveria aj so svojimi osobnými príbehmi. Florian zdôrazňuje, že nezanedbávajú ani komunikáciu s políciou, lebo hoci malo podujatie pokojný priebeh, obávajú sa vždy nejakých protidemonštrantov.
Florian si spomína, že počas vyrastania bol často šikanovaný, nazývali ho buzerantom, no dnes cíti viac sebavedomia postaviť sa utláčaniu. Po zavesení vlajky na kostol sa napríklad stretol s hoaxom, že sa mu to podarilo len vďaka klamstvu, že kňazovi povedal, že dúha reprezentuje niečo iné. On však reagoval, že táto domnienka uráža nielen jeho, ale aj kňazovu inteligenciu.
Skúsenosť štúdia v zahraničí hodnotí veľmi pozitívne. „Tým, že som sa ocitol v podporujúcom a láskyplnom prostredí a bol som schopný spoznať iných kvír ľudí a ich príbehy, pochopil som, ako moja skúsenosť zapadá do širšieho spoločenského kontextu a tiež som zažil pocit prijatia. Unken je rozhodne iný, stačí si zapnúť zoznamku a najbližšieho geja mi ukáže, že sa nachádza vo vzdialenosti štrnástich kilometrov. V Glassgove by pritom bol pár sto metrov odo mňa. Určite som zápasil s pocitom vrátiť sa sem ako otvorene kvír osoba. To, že sa mi to podarilo a že som prispel k zmene, však stálo za to.“
Prihovára sa aj k iným, ktorí zvažujú, či zostať alebo odísť: „Ak sa necítite v bezpečí či sami sebou a ešte sa vám aj zdá, že inde získate pomoc, potom je úplne prirodzené odísť.“ Po vražde Matúša a Juraja sa Florian vrátil aj do Bratislavy, kde prežil niekoľko školských rokov. „Milujem ju, bol som veľmi vďačný, že som mohol v minulosti spoznať ľudí zo slovenskej komunity. Teraz ako aktivista som po teroristickom útoku cítil, akoby zaútočili aj na mňa. Vedel som, že musím skočiť na vlak a byť na podujatí odsudzujúcom nenávisť a ukázať, že sme tu a záleží nám na zmene.“
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk