Marek Hudec
Apolónia Sejková pôsobí v Združení rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a vedie aj združenie MyMamy, ktoré pomáha ženám zažívajúcim násilie a obetiam trestných činov v Prešove.
Krátko po Nežnej revolúcii Apolóniu Sejkovú prijali na rok štúdia na Amsterdamskej Univerzite, kde sa venovala sociológiii, psychológii, kultúrnej antropológii a európskym štúdiám. Jedným z jej profesorov bol aj nebohý Gert Hekma, známy odborník v oblasti queer štúdií. Hoci Apolónia tušila, že nejakí LGBTI+ ľudia existujú, v socializme čo-to začula, no nestretla takého geja alebo lesbu, ktorí by nabrali odvahu na comingout. V rámci štúdia a života v Holandsku na začiatku 90. rokov sa veľa dozvedela o tolerancii v tamojšej spoločnosti, ale aj o zákonných zmenách, ktoré pomáhajú párom rovnakého pohlavia.
Apolónia si myslela, že partnerstvá pre queer ľudí sú prirodzeným sprievodným javom demokratizačného procesu v každej krajine a že keď sa po roku vráti domov zo štúdií, budú realitou aj na Slovensku. „A odvtedy prešlo krásnych tridsať rokov a nič sa nezmenilo,“ dodáva.
Svoju rodinu vždy považovala za liberálnu. V rámci jednej z prvých prednášok na tému sexuálnej kultúry v Európe, ktorá bola na univerzite v Prešove, ju navštívil jej holandský profesor, keďže Apolónia pôsobila v tom čase na univerzite. Profesor sa s ňou stretol aj u nej doma a spolu absolvovali výlet do Tatier.
S rodinou taktiež veľa cestovali za spolužiakmi a kamarátmi z celého sveta a téma sexuálnej orientácie u nich nebola tabu. Známym rozprávala, že ona určite hneď na prvý pohľad na každom vie zbadať, ak je gejom alebo lesbou. „Bola som, samozrejme, naivná. Predpokladala som, že keď mám pár takých kamarátov a kamarátok, mám superschopnosť. Bol to čistý blud, vyliečil ma z toho až náš syn Samuel,“ vraví.
Začala si želať, aby sa jej syn odsťahoval
Raz započula, ako syn hovoril skupinke ľudí, kde boli aj jeho sestry, že nebude mať deti a že bude milovať svoje netere a synovcov. Apolóniu to prekvapilo, zverila sa dcéram, že to znelo, akoby bol gej. Jej dcéry sa na to začali veľmi smiať a reagovali: „Ale mami, ty to predsa isto poznáš!“
Otvorene sa teda syna spýtala na jeho orientáciu. On potvrdil, že sa mu páčia muži. „Prečo si mi to nikdy nepovedal a nehovoríš o tom?“ na čo reagoval: „Veď vieš, že ja málo rozprávam.“ Manžel s tým tiež nemal problém, skôr bol rád, že máme výnimočného syna. Apolónia sa s tým nemusela vnútorne nijak vyrovnávať, keďže tento druh inakosti považovala už dávno za súčasť života každej spoločnosti, trápil ju len strach, či sa jej syn bude v slovenskej spoločnosti cítiť dobre.
Comingout spravil v roku 2013 a nenávisť voči queer ľuďom sa odvtedy stupňovala. „Ja som bola najviac vždy zúfalá, že sa nič nemení, že naše deti naďalej spoločnosť ohrozuje, nevie im priznať rovnaké práva, hoci krajine prispievajú rovnakým dielom, stále sú v kategórii druhoradých občanov bez plnohodnotných občianskych práv.“ Ako jedna z mála sa z Holandska vrátila domov, lebo si myslela, že prispeje k zlepšeniu Slovenska ako modernej európskej krajiny, nikdy by si nemyslela, že v čase po vražde Juraja a Matúša si začne želať, aby si Samuel hľadal šťastie niekde inde.
Niektorých sa presvedčiť dá, iných nie
O synovej identite vie väčšina blízkej rodiny aj známych. Keď to Apolónia prvý raz povedala kamarátke, tá reagovala: „Má šťastie, že sa narodil práve vám.“ To ju uistilo, že nemá mať prečo strach o tom hovoriť.
Apolónia vo svojej práci stretáva rôzne skupiny profesionálov a profesionálok, pri jednom vzdelávacom podujatí pre policajtov si vypočula homofóbne vtipy, na čo sa ozvala a otvorene sa prihlásila k synovej orientácii. „Neželám si, aby ste o tom takto hovorili,“ dodala a pán sa následne ospravedlnil. Apolónia má aj kamaráta z mladosti, ktorý sa na sieťach homofóbne vyjadroval. Nakoniec pomohlo pozvanie na pivo, kde s ním otvorene hovorila o živote queer ľudí a svojich názoroch na túto tému. Sú naďalej kamarátmi a porozumenie sa aj v tejto téme zlepšilo.
Na druhej strane Apolónia vraví, že je dôležité si vedieť vybrať, s kým sa o tom rozprávať dá, vie, že mnohých extrémne homofóbne nastavených ľudí sa v debate presvedčiť nedá. „Tu si neurobila svoju domácu úlohu za viac ako 30 rokov slovenská cirkev, ktorá ešte čaká na osvietených duchovných, ktorý budú o tejto téme hovoriť v intenciách skutočnej lásky k blížnemu a opustia dogmy stredoveku, To je ale úloha samotných veriacich. Príkladom by mohlo byť práve to spomínané Holandsko.“
S queer ľuďmi sa stretáva aj pri práci v organizácii Mymamy, kam prichádzajú obete partnerského násilia. Pred pár rokmi si začala stále viac uvedomovať, že spoločenskú zmenu v tejto oblasti môžeme dosiahnuť len ak sa svojich queer detí začnú verejne zastávať ich rodičia. Rozhodla sa teda o tejto téme hovoriť aj v článku pre Denník N. Niekedy v tom čase vzniklo aj Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, ktorého je Apolónia členkou a pomáha iným rodičom prijať identitu ich detí.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk