Konečne som prestal bojovať sám so sebou

Je v poriadku to, čo cítim? Prečo sa mi zdá, že sa mi ten chalan páči? Tieto otázky si kládol Denis počas dospievania. Vyrozprával nám svoj príbeh a zdôveril sa, ako prežíval svoj comingout.

Keď sa posnažím a v spomienkach sa vrátim viac do minulosti, tak si uvedomujem, že už tam boli nejaké náznaky. Napríklad raz na základnej škole, mohol som byť ôsmak alebo deviatak, sedel som v lavici a pohľadom som narazil na spolužiaka, ktorý práve vymieňal žiarovku. Stál na lavici a ako sa naťahoval k lampe, vyhrnulo sa mu tričko. Zbadal som jeho opasok, ale v tom momente som sa otočil a začal sa cítiť veľmi nepríjemne. Do hlavy sa mi nahrnula krv, zrazu mi bolo strašne teplo a modlil som sa, aby to nebolo to, čo som myslel. V tej chvíli by som asi radšej umrel, než aby som si v myšlienkach povedal: „Jééé, ten chalan vyzerá ozaj dobre.“ Vyriešil som to tak, že som si prvýkrát vytvoril frázy, ktoré som si vnútri opakoval: „Iba mu závidím, ako vyzerá, aj ja by som chcel byť taký ako on.“ Alebo: „To je úplne normálne u všetkých chalanov.“

Neskôr, na strednej škole, som mal spolužiaka. Aby som ho v skratke opísal, mal hnedé vlasy, hnedé oči, vyrysovaný hrudník pod tým tesným tričkom, pekný úsmev, športovec, bol to taký ten typ alfa samca, a ešte aj hral na gitare. Nevedel som presne, čo je to za pocit, no keď som cestoval autobusom domov, sem tam som naňho myslel. Povedal by som, že sa to stávalo hlavne po telocviku, ale myslím, že sa to dialo častejšie. V tom čase som mával istý typ predstáv aj o spolužiačke. Hovoril som si, že ju mám rád, je pre mňa veľmi dôležitá a že k nej cítim niečo viac. Naopak, pri tom spolužiakovi som si opakoval tie spomínané frázy. Mal som veľmi divný a nepríjemný pocit, ktorý mi moja vlastná hlava nedovolila identifikovať, lebo by sa mi v tých rokoch asi zrútil celý vnútorný svet.

Zriedkavo sa mi v triede stávalo, že som si uvedomil, ako naňho dlhšie len tak pozerám. Ak som náhodou zostal s ním v triede alebo inde sám, mal som pocit, že vedľa mňa sedí celebrita. Pamätám si ešte na tie myšlienky, v ktorých som si hovoril: „Chcem byť ako on, chcem byť ako on…“ V istom zmysle to možno bola aj pravda. Tým chcem povedať, kto by nechcel vyzerať atraktívne, byť športovo zdatný a všeobecne obľúbený? Ale bolo za tým aj niečo viac, lenže vtedy mi psychika usilovne pracovala na tom, aby som nezistil, čo presne.

Ten správny čas

Teraz trošku odbočím. Keď som mal asi pätnásť, navštívil som jednu ľudovú liečiteľku/veštkyňu a povedala mi jednu vetu, na ktorú nezabudnem. „Na to ešte nie si pripravený.“ Nie som si istý, či som sa pýtal na svoj ľúbostný život alebo niečo všeobecné zo svojej budúcnosti, ale úprimne, trochu ma to vydesilo. Teraz po rokoch, keď sa nad tým zamyslím, asi už viem, čo tým myslela. Na niečo takéto veľké som jednoducho potreboval čas. Nielen nato, aby som si to uvedomil, ale aby som to dokázal v sebe aj prijať.

Môj vtedajší postoj voči gejom a lesbám síce nebol nenávistný, ale pri predstave, že by som mal mať niečo intímne s chalanom, mi nebolo dobre. Vlastne, myslím že som také predstavy ani nemal. Skôr sa mi to sem-tam premietalo do snov, a aj to väčšinou v náznakoch. Nebol som ten klasický typ chlapca, ktorý sa otáča za každou sukňou, a bral som to normálne. Hovoril som sám sebe, že vzhľad dievčat pre mňa nie je až taký dôležitý. Moja predstava budúcnosti bola nájsť si milú babu, s ktorou sa ožením a budem mať deti. Pri myšlienke, že by ma mohol priťahovať chalan, som zacítil vlnu odporu.

Po strednej škole som začal pracovať, síce som mal pár kolegýň, ale vyslovene mi chýbalo mať nejakých bližších priateľov. Bol som hrozne osamelý, pretože som už nemal pri sebe najlepšie kamarátky zo strednej. Zaregistroval som sa teda na jednej zoznamke a snažil sa byť otvorený možnosti spoznať niekoho nového. Vtedy som mal v hlave určitú predstavu, že si tam nájdem babu a konečne zažijem možno aj niečo iné než kamarátskeho charakteru. S pár dievčatami som si písal a boli mi celkom sympatické, ale to písanie dlho netrvalo. Raz som narazil na jedného chalana. Písali sme si o obľúbených seriáloch, našich záľubách, živote a ja som si povedal, že by bolo super mať konečne aj nejakého kamaráta namiesto kamarátky.

Krok do neznáma

Musím uznať, tá predstava ma priťahovala viac než predstava nájdenia si baby. Postupne sme sa spoznávali viac a viac a stali sa z nás najlepší kamaráti. Síce sme bývali ďaleko od seba, ale sem-tam sme sa stretli a niečo spolu podnikli. Zo začiatku som bol veľmi rád, že som si konečne našiel kamaráta, niekoho, s kým si dobre rozumiem, dokonca chalana, čo má podobný vkus na seriály ako ja. Časom sme sa ešte viac zblížili, respektíve moje kamarátstvo k nemu sa prehlbovalo. Bol mi ako brat, inak povedané, člen rodiny a úprimne, svoj život som si bez neho nevedel predstaviť.

Bolo to len pár rokov späť, čo nastal v mojom živote obrovitánsky zvrat. V práci to bolo dosť na psychiku, tak som dal výpoveď. Môj kamarát ma k tomu prehováral už nejaký ten čas. Popri zmene práce som si povedal, že by bolo skvelé sa konečne odsťahovať od rodičov, totižto ako dvadsaťdvaročný som sa s nimi trochu tlačil v malom byte a chcel som viac priestoru. Mal som príležitosť, tak som ju využil a presťahoval sa. Radosť z toho, že som sekol s tou nevďačnou robotou, a z toho, že som sa osamostatnil, rýchlo vyprchala, pretože v mojej ďalšej práci to nevyšlo a v mojom novom bývaní to nebolo až také odlišné. Moji susedia boli zároveň aj mojou rodinou a mal som dojem, že u našich to predsa len nebolo až také zlé. Okrem toho som si ešte kúpil psa, ktorý bol síce na zožratie, ale ukrýval dušu satana. Bol som z celej tej situácie na nervy.

O pár mesiacov som si však našiel novú prácu, v ktorej som už vydržal dlhšie. Mojou jedinou útechou v nej však bol môj kamarát. Veľmi často si so mnou písal a snažil sa mi zlepšiť náladu. Stále som si v práci kontroloval mobil. Tešil som sa ako malý chlapec, keď mi napísal. Pri živote ma držala len myšlienka, že spolu pôjdeme von a po dlhom čase sa dostanem z dennej rutiny. Vnímal som to vtedy ako čisté kamarátstvo. Objavovali sa však chvíle, v ktorých ma premohol veľmi zvláštny pocit.

Už nepôjdem proti sebe

Raz sme sedeli v jeho aute. Prekvapil ma darčekom, ktorý ma nesmierne potešil. Bola to maketa kúzelného prútika Harryho Pottera. Ani neviem, čo ma rozveselilo viac, či ten prútik samotný alebo to, že si vôbec na mňa vo voľnom čase spomenul. Inokedy sa zasa stalo, že sme šli spolu na výlet, opäť v aute. Inak, to auto má niečo do seba (smiech). A pri tom, ako sme sa rozprávali, som mal veľké nutkanie robiť mu zle. Reagoval na moje hlúposti naštvano-roztomilým pohľadom, celá tá situácia v aute mi bola veľmi príjemná. Tých náznakov pribúdalo, vnútri som vedel, že k nemu cítim niečo viac, ale nechcel som tú myšlienku prijať.

Postupom času a vďaka životným zmenám sa mi zrazu uvoľnili všetky vnútorné blokády. Prvýkrát som prijal myšlienku, že by ma vzťah s chalanom dokázal urobiť naozaj šťastným. Nemôžem povedať, že by sa môj strach z odsudzovania rozplynul, pretože v tej rýchlosti som žiadny nestihol mať. Už som nedokázal v sebe dusiť niečo takto dôležité, takže som mu najprv povedal, že sa mi asi začali páčiť chalani. Neskôr som zo seba dostal aj to, že ho mám rád.

Nanešťastie moje pocity neboli opätované a naše kamarátstvo sa po viacerých mesiacoch rozpadlo. Spomienka naňho ma ešte stále veľmi bolí, pretože už nie je v mojom živote, ale doteraz naňho myslím. Na druhej strane však moje city k nemu umožnili niečo, čo sa ešte žiadnemu chalanovi nepodarilo. Konečne som prestal bojovať sám so sebou. Namiesto večného presviedčania samého seba, že patrím k heterochalanom, som prijal dlho skrývanú pravdu a rozhodol som sa, že už nikdy nedovolím, aby som išiel sám proti sebe.

Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk