Téma rodovej identity síce Vieru zmiatla, no nepochybovala, že musí svoju dcéru Riley podporiť.
Keď Viera pred 30 rokmi študovala psychológiu, téma transrodových ľudí bola ešte veľkou neznámou. Nestretávala sa s ňou potom bežne ani v terapeutickej praxi, jedine pred časom sa spoznala pri spolupráci na projekte Koordinačno-metodické centrum pre rodovo podmienené a domáce násilie s Chrisom Havlíčkom a Rominou Kollárik. Spolu školili o znevýhodnení žien a queer ľudí. Viera si vypočula ich príbehy, do ktorých sa vcítila, ale zároveň zostala aj zmätená.
„Vnímala som autentickosť, bolesť, ktorou si museli prejsť, a v hlave sa mi otvorila celá nová sféra. Hovorili sme aj o nebinarite a rozmýšľanie o týchto konceptoch dá zabrať. Spomínala som to vtedy aj dcére.“ Tá sa mame potom na prahu dospelosti zverila, že sama je transrodová.
„Na jednej strane som hneď pochopila, že je to pravda, a nemá zmysel to spochybňovať, a že keď to vraví, je o tom presvedčená,“ hovorí Viera, ktorá dcére Riley pomohla prejsť procesom tranzície. O ich príbehu chce hovoriť aj kvôli ťažobe, ktorú cítia zo situácií v parlamente.
Po coming-oute sa neistota v ich vzťahu rozpustila
Viera predtým netušila, že by jej dcéra mohla byť transrodovou, hoci už dlhšie vnímala akúsi neistotu medzi nimi: „Myslím si, že sme vždy mali dobrý vzťah, no zdalo sa mi, že zrazu niečo nebolo vyladené, a nevedela som, čomu to pripísať. Potom začala mať dcéra depresie, aj vážnejšie, a najhoršie to bolo pár mesiacov pred coming-outom. Vtedy so mnou takmer vôbec nekomunikovala.“
Keď sa Riley Viere napokon zdôverila, zrazu sa neistota v ich vzťahu rozpustila. Viera jej okamžite povedala, že bude pri nej vždy stáť. „Si moje dieťa, ktoré mám nadovšetko najradšej, a som ti k dispozícii, nech by si čokoľvek potrebovala,“ ponúkla sa Viera a kontaktovala Chrisa Havlíčka s prosbou o pomoc pri procese tranzície.
„Zaujímavé je, že keď sa mi narodila, mala som v hlave, že sa mi narodila dcéra. Túto myšlienku som však potom potlačila, lebo sme jej pripísali mužský rod a vravela som si, že nemôžem svoje dieťa neprijať.“ Hoci sa obom uľavilo, Viera cítila strach o svoju dcéru, lebo vedela, aké ťažké to majú na Slovensku queer ľudia. Preto sa napríklad aj hneď rozhodli medicínsky proces riešiť v Česku.
„Na vyšetrenia do Olomouca som ju viezla na svoje narodeniny. Doktorka bola veľmi prijímajúca, zvlášť si ma zavolala a vravela mi, že sa nemusím tváriť, že to aj pre mňa nie je ťažké, a že nám drží palce.“ V tom čase Viera začala dcéru oslovovať v ženskom rode a používať jej preferované meno. „Zvykala som si na to a hoci som sa občas mýlila, dcéra bola voči mne veľmi tolerantná,“ spomína si Viera. Do školy už Riley potom nenastúpila, zostala doma zo zdravotných dôvodov, a počas toho prišla aj pandémia, ktorá celkovo obmedzila spoločenský kontakt.
Nikto nerieši vplyvy na transrodového človeka a jeho blízkych
„Tranzícia sa mohla niesť v skrytejšom, chránenejšom duchu. Určite sme sa tým vyhli nejakým nepríjemným poznámkam z okolia. Riley prešla chvíľu na domáce vzdelávanie a potom prestúpila na súkromnú školu, kde už mali s transrodovými ľuďmi skúsenosti.“ Viera pripomína, že aj rodičia si môžu prechádzať istým coming-outom, keď o svojich deťoch začnú vravieť v inom rode v práci alebo blízkym, hoci sama sa s negatívnou reakciou nestretla. „Skôr sa mi ozvali kolegovia, že majú tiež queer ľudí v rodine, pretože bežne sa o tom nehovorí.“
Súčasné snahy o zneviditeľnenie transrodových ľudí, napríklad novelou zákona o rodnom čísle, ktorá by znemožnila zosúladiť úradné záznamy s ich identitou, Vieru desia. Zdá sa jej, že si na tom politici a političky naháňajú marketingové body. Už je to vyše mesiaca, čo opäť vstúpilo do platnosti usmernenie ministerstva zdravotníctva, ktoré má uľahčovať tranzíciu. Riley si na matriku podala žiadosť o zmenu rodného čísla ešte v máji. „Akoby sa čakalo, čo sa stane. Opakovane sme písali, matriky asi čakajú na vyjadrenie ministerstva vnútra a vyhovárajú sa, že s tým nič nemôžu robiť, hrajú mŕtveho chrobáka. Človek sa nemôže domôcť bežnej veci a nikto nerieši, aký to má vplyv na transrodového človeka a na mňa tiež, ako mamu. Je to pre mňa záťaž, stále sa dotazovať a riešiť to s právnikmi.“
Viera proti pocitu bezmocnosti voči prevahe štátu bojuje tým, že ľuďom pomáha, vysvetľuje, že sa nemusia báť queer menšiny. Svoj príbeh zdieľala aj verejne a po každej medializácii sa jej zvykli ozvať ďalšia rodičia s prosbou o radu. „Potrebovali uistenie. Vravela som, nech o deťoch nepochybujú, nespochybňujú ich, lebo im tým môžu ublížiť. Kto iný by mal pri nich stáť, ak nie my?“