Sofia Nøt
Prinášame vám ďalšiu časť zo série príbehov transrodových ľudí, ktorú pripravila Iniciatíva Inakosť. Veľmi nás teší, že svoj príbeh zverejnila Sofia, ktorá prispieva aj do nášho magazínu. Má 30 rokov, vyštudovala masmediálnu a marketingovú komunikáciu, venuje sa hudbe a je veľmi inšpiratívna.
Ako malá som mame ukradla šminky, ktoré som jej kompletne zničila, a keď sa ma pýtala, čo to má znamenať, vysvetlila som jej, že som sa len hrala na indiánov… pretože som sa za to hanbila. Dlho som so sebou bojovala, snažila sa potlačiť svoje skutočné ja a čo najviac zapadnúť.
Skúšala som aj posilňovať a vyzerať čo najmužnejšie, aby ma tie nutkania a pocity prešli, ale nestalo sa tak. Roky som preto trpela ťažkými depresiami, mávala samovražedné myšlienky a pre okolie som bola doslova nezvládnuteľná. Svoje ja som odpísala a s vysokoškolským titulom som robila neadekvátnu prácu, pretože som sa nenávidela a považovala sa za menejcennú.
So svojou situáciou som sa zverila najlepšej priateľke, ktorej som povedala, že už ďalej naozaj nevládzem. Mala som vtedy dvadsaťpäť rokov. Pochopila ma, podporila a ja som začala chodiť von ako žena. Bola to pre mňa neopísateľná radosť. Dovtedy som si žila svoj „sen“ len doma v zamknutej izbe.
Objavené sebavedomie
Po čase nás prestalo baviť chodiť von len vo dvojici, tak som sa postupne zdôverila viacerým kamarátom. Comingout som riešila postupne a pomaly. Najskôr som to povedala najbližším priateľom, neskôr rodine. Keďže ma moji priatelia podporili a neodsúdili, naberala som sebavedomie, ktoré mi veľmi chýbalo.
Moji rodičia zobrali môj comingout veľmi chápavo a pozitívne a tešili sa, že konečne nemám samovražedné sklony, depresiu a úzkosti, a zároveň pochopili, prečo som predtým bývala často podráždená a nevrlá.
Konečne sama sebou
V dvadsiatich siedmich rokoch som si uvedomila, že už nedokážem žiť s dvomi identitami a neustále ich striedať. Chcela som naplno používať len jednu. Tú, s ktorou som stotožnená už od detstva. Jediné, čo som musela spraviť, aby som bola šťastná, bolo prekonať pocit hanby a prijať sa.
K tomuto prijatiu mi pomohli sedenia s psychologičkou v inPoradni, ku ktorej som sa dostala z podpornej skupiny pre transrodových ľudí. Chodila som k nej asi tri mesiace raz týždenne a moje sebaprijatie sa nenápadne dostávalo do normálneho a zvládnuteľného stavu. Začala som byť oveľa vyrovnanejšia a prestala som si pripadať ako zbytočný človek. Konečne som sa dokázala vnímať ako plnohodnotná osoba s perspektívou.
Ak vás zaujal Sofiin príbeh, kliknite na web Inakosti, kde nájdete pokračovanie.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk