Denis Svitek
Na ceste k sebaprijatiu je nevyhnutné zdôveriť sa blízkym so svojou identitou. Denis v predošlom článku vyrozprával, ako povedal kamarátke, že ho priťahujú muži. V comingoute pokračoval a rozhodol sa neskrývať ani pred ďalšími ľuďmi a rodinou.
Keď som o náklonnosti k mužom povedal kamarátke z práce, svedomie mi nedalo a musel som to povedať aj druhej, ktorá mi za tie roky od strednej školy bola ako sestra. Bývala aj s frajerom v mojom rodnom meste a niekedy som k nim zavítal na návštevu. Ten deň si veľmi dobre pamätám. Bola už tma a myslím si, že bola zima, pretože bolo vonku dosť chladno. Poprosil som kamarátku, či by som si s ňou nemohol pokecať v súkromí, lebo som mal dôležité novinky a nechcel som, aby o tom vedel aj jej frajer.
Povedala, že potrebuje ísť do auta, tak sme to využili a obaja doň nasadli. Popri tom, ako sa snažila naštartovať auto a strašne komickým spôsobom zaraďovala rýchlosť, som rozmýšľal, ako to podať. Nakoniec som sa predsa len odhodlal a povedal jej, že sa mi začali páčiť chalani. Jej reakcia bola absolútne úžasná. Povedala: „A čo?“, alebo niečo v tomto duchu, ale s takým kľudom Angličana, s akým som nepočítal.
Myslím, že ona bola jediná, pri kom som nemal ani najmenší pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku. Na celý rozhovor si už nepamätám, ale na ten pocit áno. Akoby sa nechumelilo, akoby som jej nepovedal žiadne veľké tajomstvo… Skôr to bolo, akoby som jej povedal, že mám rád aj iný druh zmrzliny než len čokoládovú. Za ten postoj som ju mal ešte radšej.
Mami, píšem si s chalanom
Ďalšia na rade bola moja mama. Boli sme v mojej izbe a rozprávali sa o sťahovaní. Sedel som na zemi vedľa postele a napadlo mi, že teraz by bola dobrá chvíľa to zo seba vysypať. Predtým sme sa totiž rozprávali aj o tom, či niekoho mám alebo si s niekým píšem. Povedal som, že je tu jeden. Dúfal som, že mužský rod mamine napovie, ale zdalo sa, že to nepostrehla.
Opýtal som sa, či chce vidieť fotku, a tak som našiel jednu, ktorú mi predtým poslal jeden chalan na Pokeci. Mamina sa zľakla a opýtala sa, či mám priateľa. Celý červený som jej povedal, že nie, nechodíme spolu, ale podstatu asi pochopila. Bol som prekvapený, že je mama trochu v šoku. Párkrát v živote sa ma už spýtala, či som na chalanov, a aj keď som jej vždy urazene povedal rázne NIE, myslel som si, že to už dávnejšie vycítila a trochu sa s tým zmierila.
Nanešťastie to tak nebolo. Bolo na nej vidieť, že niečo nie je v poriadku, a tak som sa jej spýtal, či ma má stále rada. Zopakovala mi to isté ako predtým, že ma bude mať rada vždy, ale že toto nečakala. Neskôr mi povedala, že celú tú noc nemohla zaspať. Predstavovala si, aké to budem mať v živote ťažké, a plakala. Bolo mi to hrozne ľúto. Nielen že mi lámalo srdce, keď som videl maminu smutnú, ale ešte som sa aj cítil ako chorý.
Povedala mi, nech o tom hlavne nehovorím ocinovi, že by to nepochopil. To môj pocit odporu voči sebe len znásobilo. Nedávam v tomto mamine vinu, pretože som mal vlastne rovnaký názor na vec, ale nezniesol som myšlienku, že by som mal o sebe niečo tajiť. Zdalo sa mi to hrozne nefér, ale vedel som, že mi to mama neprikazuje, len chce predísť hádkam.
Po čase sa všetko utriaslo. Po prvotných trápnych rozhovoroch to bolo stále lepšie. Mamina mi dávala najavo, že ma ľúbi a vždy bude. Dokonca si začala na tú myšlienku, že raz budem mať frajera, aj zvykať. Niekedy sme aj rozoberali, ako ktorý chalan vyzerá, a bolo to pre mňa hrozne netradičné, ale aj celkom sranda. Dnes je to už úplne o inom. Dokonca si niekedy raz za uhorský rok idem k nej aj pre radu ohľadom vzťahov.
Žiadne tajnosti ani pred babkou
Za ten čas, čo som prijal sám seba, som sa priznal už veľmi veľa ľuďom. No priznal… Nechcem to brať ako priznanie, lebo to vyznieva, ako keby som niečo urobil zle, tak poviem, že som im to oznámil. Povedal som to aj sestrám. Žiadna z nich s tým nemala problém, aj keď pri jednej som mal pocit, že nie je veľmi nadšená, ale nič som si z toho nerobil.
Povedal som to dokonca aj starej mame, ktorá mala prekvapivo moderný prístup. Povedala: „No čo, si, aký si, a hotovo“. Moja babka bola jedinou osobou v okolí, s ktorou som sa mohol rozprávať, keď som sa presťahoval. Vedeli sme sa poriadne pohádať, možno preto, lebo sme mali podobné povahy, ale tak som ju mal rád. Po pár rozhovoroch sme sa už o tejto téme nerozprávali. Raz odpovedala na moju otázku, či by mi išla na svadbu, keby som si bral muža, zahanbené „nie“. Vtedy ma to trochu nahnevalo, ale rozdýchal som to, a viac sme to neriešili. Bohužiaľ, korona zariadila, že ju už nebudem môcť pozvať, ale verím, že by nakoniec prikývla.
Čo na to povie otec?
Ako poslednému som sa zdôveril ocinovi. Bol u mňa aj s maminou na návšteve a nedokázal som sa zbaviť pocitu, že nastal čas, aby to vedel aj on, a tak som mu povedal, že som bisexuál. Pokiaľ ide o presnú definíciu mojej sexuality, sám neviem, ako som na tom. Prisahal by som, že sa mi predtým pár dievčat naozaj páčilo, ale to nie je podstatné. Na moje prekvapenie to ocino zobral celkom dobre. Nebol žiadny výbuch hnevu, slzy či krik. Povedal že to berie, no nechce v budúcnosti počuť detaily o mojom milostnom živote, a odvtedy sme sa o tom viac nerozprávali.
Zo začiatku som cítil strach alebo obavy z toho, ako ľudia zareagujú. Či ma prijmú, budú mať naďalej radi. Postupne som dozrel do štádia, keď mi je názor ostatných absolútne ukradnutý. Nejde tu o druhých, ide tu o mňa, môj život a moje šťastie. Som naozaj vďačný všetkým blízkym za to, že ma nezavrhli a že ma majú radi so všetkým, čo ku mne patrí. A hlavne ma teší, že som prišiel na jednu dôležitú vec: som stále ten istý chalan ako predtým, nie som iný, chorý a ani nevybočujem z radu. Som, kto som, a mám sa rád.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk