thomasdexter
Ben je 37-ročný transrodový muž, pochádza zo Senca. Žije v Bratislave, kde pracuje ako dátový analytik. Jeho príbeh zverejnila Iniciatíva Inakosť v rámci série, ktorá má priblížiť životy trans ľudí na Slovensku.
Roky som nerozmýšľal nad tým, prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Mal som pocit, že medzi ženy nezapadám, že nie som dostatočne dievčenské dievča. Ženská rola a ženské telo mi nesedeli, ale nevedel som prečo. Nevedel som ani, že sa s tým dá niečo robiť. Dva roky pred comingoutom som chcel svoje utrpenie ukončiť. V tom čase ma však kamarát preniesol cez krízu – našiel som si psychiatričku, dostal som antidepresíva, začal som chodiť na terapiu a život išiel ďalej.
Ale niečo sa v tom behu o život predsa len zmenilo. Začal som sa správať tak, aby to vyhovovalo mne, a nie iným. Dovtedy som žil život podľa predstáv rodičov alebo okolia v snahe naplniť ich stereotypné očakávania. Postupne som začal meniť výzor, obliekanie a správanie. Cítil som sa dobre, keď som chodil do práce ostrihaný na ježka. Ranné vychystanie do práce sa znížilo na minimum. Nemusel som tráviť čas maľovaním cudzej tváre na svoju.
Našiel som si k nemu cestu
S psychologičkou sme mali za sebou už niekoľko mesiacov terapie a robili sme také cvičenie: dala mi do ruky bábiku – dievčatko, ja som ju mal držať a rozprávať sa s ňou, akoby ona bola ja a ja som sa jej (čiže mne) snažil pomôcť. Vtedy som sa prvýkrát na terapii rozplakal, a ja neznášam plakať pred ľuďmi.
Psychologička navrhla, aby som si kúpil bábiku a toto cvičenie robil pravidelne doma. Tá bábika ma mala naučiť byť k sebe dobrý a starať sa o seba po psychickej stránke. O nejaký čas sa ma spýtala, ako to ide s bábikou, a ja som sa priznal, že to nejde. Neviem si k nej nájsť cestu. Povedal som jej, že som v obchode najprv držal chlapčeka, ale bál som sa ho kúpiť, lebo by som nevedel vysvetliť, prečo moje ja stelesňuje chlapček.
Bola úžasná a povedala, že asi chápe, o čo ide, a nech si kúpim chlapčeka a vyskúšam, či si nájdem cestu k nemu. Našiel som si. Toto bol môj úplne prvý comingout, pri ktorom som si v spolupráci s psychologičkou uvedomil, že ak si chcem pomôcť, musím dovoliť tomu chlapcovi (mne) dýchať.
Môj syn
Približne po pol roku som sa odhodlal urobiť comingout pred niekým iným. Na jeseň minulého roka som o svojej identite povedal najprv rodičom a potom kamarátom. Veľmi som sa bál reakcie rodičov, keďže sú katolíci. Na moje počudovanie ma otec hneď začal volať novým menom a hovoriť mi syn. Dodnes, keď povie „môj syn“, tisnú sa mi od dojatia slzy do očí. Myslel som si, že ma odmietnu a vydedia, ale nie, moji rodičia majú dvoch synov a oboch milujú rovnako.
Mama potrebovala týždeň, kým sa s tým vyrovnala. Zlom prišiel, keď sme spolu telefonovali a ona sa spýtala, ako ma má volať. V minulosti ma zvykla volať po maďarsky „veverička“. Ja som jej povedal, že ma tak stále môže volať, lebo to sa nezmenilo, stále som jej veverička. Len tá veverička má teraz nové meno – Bennett. Kamaráti boli všetci úžasní. Niektorí to tušili alebo ma skrátka brali ako chalana už dávno. Urobiť comingout pred nimi som sa ani nebál. Moja psychiatrička tiež povedala, že ju to vôbec neprekvapuje. Ben vyrozprával pre Iniciatívu Inakosť aj to, ako vyzeral jeho comingout v práci. Celú story si môžete prečítať na tomto linku.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk