Marek Hudec
Mladá aktivistka vysvetľuje, ako jej presťahovanie do cudziny pomohlo otvoriť sa.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Spomína si, že najviac otázku svojej sexuality skúmala na strednej škole. Mladá aktivistka Laura Lišková navštevovala evanjelické gymnázium v Košiciach, a hoci pozorne sledovala názory okolia na tému života queer ľudí a cítila potrebu sa o nej viac rozprávať, nemala veľmi s kým. Téma sa občas objavila na niektorom školskom predmete, zväčša však v zmysle nejakej horúcej kontroverznej veci, na ktorú sa reagovalo vyhranenými postojmi.
Sedela v lavici na občianskej náuke alebo angličtine a počúvala debaty o tom, či by jej mali byť uznané rovnaké práva ako väčšine. „Prišlo mi to šialené. Pýtali sa, či mám právo existovať, či mám právo mať frajerku. Hoci nezazneli úplne nenávistné prejavy a učitelia tieto debaty dobre regulovali, predsa len zabolelo, keď vám spolužiak povedal, že registrované partnerstvá nie sú normálne, že homosexualita je proti prírode a nemali by sme ju dovoľovať.“
Laure sa zdalo potom ťažké klásť otázky, na ktoré by v tom čase potrebovala odpovede, chýbala jej aj sexuálna výchova. Neskôr, keď mnohých spolužiakov postretávala v Bratislave, zistila, že boli tiež queer, akurát sa podobne ako ona báli ozvať a zostali ticho. Ktovie, aké by to bolo, keby o sebe v tom čase vedeli a mohli si byť oporou?
Nosíte si so sebou prostredie, v ktorom vyrastáte
Vyrastala v Košiciach a v detstve si Laura neraz od časti rodiny vypočula, že sa správa ako chlapec, pretože sa inak obliekala a mala rada šport. Ona týmto výrokom nerozumela: „Prečo musím nosiť sukne a nehrať sa s autíčkami? Prečo sa mi nemôžu páčiť len ženy, prečo by sa mi mali páčiť aj muži?“ Porovnávala sa s dievčatami okolo seba, videla, že ju bavia iné veci, a spytovala sa, či je v poriadku. Spochybňujúce komentáre ju zraňovali.
Neskôr chcela študovať medzinárodné vzťahy a presťahovať sa do krajiny, kde by sa cítila slobodnejšie, vyberala si medzi univerzitami vo Veľkej Británii a v Holandsku. Po brexite sa nakoniec definitívne rozhodla pre Groningen. „Myslím si, že človek sa dokáže lepšie objavovať v bezpečnom prostredí. V Holandsku som si vedela predstaviť, že keď tam zostanem, budem si môcť vziať svoju priateľku, keď raz nejakú budem mať, a budem si môcť adoptovať dieťa a založiť si rodinu. Vnímala som rozdiely medzi Holandskom a Slovenskom.“
V Groningene pre ňu najprv nebolo prirodzené na verejnosti pobozkať ženu alebo ju držať za ruku, hoci bežne videla na ulici queer ľudí. Uvoľnila sa až po čase. „Keď vyrastáte v nejakom prostredí, nevedome si ho nosíte so sebou.“ Keďže v Holandsku bolo prirodzenejšie hovoriť o svojej identite, nové známosti nehľadala na zoznamkách a v kluboch, navštevovala však rôzne osvetové diskusie o LGBTI+ ľuďoch a komunitné podujatia. Aj svoju prvú lásku stretla v triede. A hoci si život v Holandsku pochvaľuje, uvedomuje si, že je mladým bielym dievčaťom z Európskej únie, že pochádza z privilegovaného prostredia. Queer ľudia mimo Európskej únie alebo s inou farbou pleti majú podľa nej určite inú skúsenosť zo života v Holandsku. Hoci je tam situácia lepšia ako na Slovensku, neznamená to vraj, že tam neexistuje homo a transfóbia.
Nechcem si nechať Slovensko ukradnúť
Blížil sa koniec jej štúdia a zvažovala, či nezostať v Holandsku, v tom čase mala aj priateľku. Nakoniec sa na konci posledného roka rozhodla vrátiť na Slovensko. V Bratislave vtedy absolvovala Letnú školu klimatických lídrov, kde ju prekvapilo, koľko šikovných a aktívnych ľudí zrazu stretla. Cítila motiváciu sa vrátiť, rozprávala sa aj s viacerými queer Slovákmi a Slovenkami, zdalo sa jej, že vyrastá silná generácia angažovaných a otvorených mladých ľudí, cítila nádej.
Kým riešila svoj návrat, zasiahla ju správa o vražde Juraja a Matúša a zmocnili sa jej rôzne pocity: hnev, smútok… Zrazu nevedela, či sa rozhodla dobre. Po čase sa jej vrátila motivácia, vravela si: „Dokelu, je to aj moja krajina, nechcem si ju nechať ukradnúť. Mám tu svojich ľudí, chcem v nej žiť, cítiť sa bezpečne a mať rovnaké práva ako všetci ostatní.“
Po návrate mala stáž pre Európsky parlament. Po vražde Juraja a Matúša sa monitorovala situácia queer ľudí na Slovensku, krajinu navštevovalo veľa europoslancov. Laura sa potom zamestnala na ministerstve životného prostredia, keďže udržateľnosť a ochrana životného prostredia je pre ňu dôležitou témou, po nástupe novej vlády sa však obáva, ako sa nový politický smer dotkne ochrany prírody. Čo ďalej? Chcela by písať o ženskom športe a ďalej sa zaoberať analýzou domácich a európskych politík.
Keď ju občas chytí pocit beznádeje, zvažuje, že by sa vrátila do cudziny, Holandska alebo Belgicka, vidí, že kvalita života je tam oveľa vyššia, a to nielen v zmysle práv LGBTI+ ľudí. „Dobrou otázkou je, že čo ma tu drží, keď inde je všetko lepšie. Zistila som, že tu mám veľa krásnych vzťahov, v Holandsku sa mi síce dobre žilo, no nemala som tam toľko hlbokých a zmysluplných vzťahov, ktoré ma napĺňali.“
Článok vznikol vďaka podpore:
