Roman Samotný
Prinášame vám ďalšie dva príbehy transrodových ľudí zo série, ktorú pripravila Iniciatíva Inakosť. Richard (26) žije v Spišskej Nove Vsi, Samuel (20) pochádza z Nitry. Obaja sa zdôverili s tým, čo zažívali, keď sa rozhodli byť sami sebou.
Som Richard
Jedným z najťažších momentov mojej tranzície bolo podstúpenie nútenej kastrácie – operačného výkonu odstránenia vnútorných pohlavných orgánov. O tento zákrok som – ako mnoho iných transrodových ľudí – záujem nemal. Je to operácia, o ktorej som vedel, že má zdravotné riziká a že sa ňou moje telo navonok nijako nezmení.
Mal som na výber z dvoch možností – podstúpiť zákrok a byť sám sebou aj v dokladoch alebo žiť bez zmeny dokladov. Jedna bola zlá a tá druhá ešte horšia. Vďaka hormonálnej terapii ma spoločnosť vnímala ako muža, ale v dokladoch som mal uvedené ženské pohlavie, meno a priezvisko. To spôsobovalo rôzne nepríjemné situácie, napríklad pri vybavovaní na úradoch, kde som musel ponižujúco dokazovať, že som to naozaj ja.
Mám vám ukázať genitálie?
Pracovníčka pošty mi napríklad odmietla vydať balík, keďže bol odoslaný na ženské meno (ktoré som mal v dokladoch) a pred sebou videla muža. Snažil som sa jej vysvetliť situáciu. Začala kričať na celú pobočku, že čo za nezmysly si vymýšľam a že mi balík nevydá. Zavolal som si vedúcu pobočky a situáciu sme išli riešiť do jej kancelárie. Tá mala tiež pochybnosti. Už som nevedel, ako ju donútiť počúvať ma, tak som sa jej spýtal, či jej mám ukázať genitálie. Mal som veľa podobných zlých skúseností a vyčerpávalo ma to.
Jediným spôsobom, ako som si mohol zmeniť doklady na mužské, bolo podstúpenie operácie. Bola to podmienka lekára vystavujúceho posudok, ktorý som na to potreboval. Tento nechcený zákrok mi dodnes spôsobuje zdravotné nepríjemnosti. Hospitalizáciu som psychicky prežíval veľmi zle a zanechalo to vo mne traumu.
Napriek negatívnym skúsenostiam bola pre mňa tranzícia životne dôležitá. Teraz žijem dobrý život, mám miesto, kam patrím, mám prácu a našiel som lásku. Dnes mám všetko to, o čom som si myslel, že nikdy mať nebudem.
Ak vás zaujalo rozprávanie Richarda, prečítajte si jeho story na webe Iniciatívy Inakosť.
Som Samuel
Stretávam sa s názorom, že deti a tínedžeri nemôžu poznať svoju rodovú identitu, že sme iba zmätení a že nás to prejde. Ja som však vždy seba samého vnímal ako chlapca a svojím správaním som to dával najavo.
Keď som v siedmich rokoch na základnej škole spolužiačke povedal, že som chlapec, začuli to aj ďalší spolužiaci a vysmiali ma. Bol som z toho zmätený a cítil som sa dosť ponížene a vylúčene. Fyzickým rozdielom medzi pohlaviami som nerozumel. Svoje telo som považoval za mužské, ibaže telesne zaostalé, ešte nevyvinuté. Čakal som, že keď vyrastiem, budem ako každý iný chlapec.
Mal som to šťastie, že rodičia ma nikdy veľmi netlačili do roly, do ktorej som jednoducho nezapadal. V detstve ma nechávali obliekať si viac-menej, čo som chcel, hrať sa s hračkami, s akými som chcel. Na comingout neskôr stačilo iba toľko, že som povedal, aby ma oslovovali menom Samuel a v mužskom rode. Na toto nové oslovenie si síce niekoľko rokov museli zvykať, ale plne ma prijali.
Vraj ma majú prevychovať…
Nie všetci však boli takí chápaví. Napríklad moja všeobecná lekárka rodičov od mojich trinástich rokov presviedča, že ma majú prevychovať a nesmú mi dovoľovať obliekať sa maskulínne. Keď na mňa pozerá, vidím na nej zhnusenie. I keď je to lekárka a autorita, od ktorej by človek čakal, že sa predsa vyzná a vie, čo je pre pacienta najlepšie, rodičia na jej slová nikdy nedali. Aj naďalej ma nechali byť samým sebou a nad lekárkou len prevracali očami. Rodičia vnímali moje potreby a robili to, čo cítili, že je pre mňa dobré. Som im za to nesmierne vďačný.
Keď som nastúpil na gymnázium, nemal som v pláne robiť comingout. Mal som negatívne skúsenosti zo základnej školy, kde po mne škaredo pokrikovali, posmievali sa mi, urážali ma, pľuli na mňa z poschodia. Najviac ma na tom zamrzelo, že triedna učiteľka k tomu povedala rodičom len toľko, že je to moja chyba a môžem si za to sám svojím výzorom. Na strednej škole som čakal niečo podobné. Som veľmi rád, že som sa mýlil.
Celý Samuelov príbeh nájdete na tejto stránke.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk