Tomáš Procházka
It all began on New Years day and my thirty-second year of being single. Najskôr mi to nedochádzalo, všetko som si uvedomil až neskôr, keď sme si s mojou drag sestrou Just Karen spravili filmový večer, kde bol na programe Denník Bridget Jonesovej. Mám 32 rokov, som tučný a najserióznejší vzťah som mal zatiaľ hlavne s vnútornými démonmi a fľašou vína.
V duchu hesla „ako na Nový rok, tak po celý rok“ som si dohodol na Nový rok rande. Ono ťažko hovoriť o rande v dobe koronovej, ale bola to „next best thing“. Stretnutie bolo absurdné – najmä preto, že som si myslel, že sa stretávame na lokácii C, ktorú sme si predtým dohodli, ale ja som sa vydal na lokáciu B (pretože som sa hanbil opýtať sa, kde sa stretávame, lebo však nemusí hneď vedieť, že to nemám v hlave úplne v poriadku). On sa pre istotu vybral na lokáciu A, o ktorej sme sa bavili o 30 správ skôr. No komédia, čo vám poviem. Jeho pes má roztomilý podhryz, takže neustále vyzerá, akoby bol strašne nahnevaný alebo vám chcel rozbiť držku. Je to ale zlatíčko, ozaj veľké. A veľké zlatíčko bol aj on. Poznáte to, ten pocit keď rande (teda „next best thing“) jednoducho ide dobre – máte sa o čom rozprávať, debata nestojí a ako bonus – on je fakt strašne sexy. Odchádzal som zo stretnutia neskutočne nadšený – klasické zvony na Karlštejne, predstavovačky rodičom a ako bude znieť moje meno s jeho priezviskom.
Chvalabohu som fiktívne naratívy stopol veľmi rýchlo a ostalo to pri ďalšom stretnutí a ďalšom, až napokon prišlo k debate, v ktorej ma poslal nazad za Serom Jorahom (to je Lord Friendzone z Game of Thrones, ak neviete). Ako som správne pochopil, jednoducho som bol pre neho príliš. Aj som si poplakala!
Jednoduché túžby
Teraz sa trochu poopúšťam, ak môžem. Unavuje ma byť pre mužov len konceptom alebo „oživením“. Ja viem, že pôsobím ako extravagantný extrovert, ale je to len spôsob, akým sa snažím bojovať s vlastnou sociofóbiou. Čuduj sa svete, ja som inak pomerne uzavretý chlap s pomerne jednoduchými túžbami – napríklad vyjedať celú nedeľu zmrzku od Ben & Jerry’s (ideálne príchuť Karamel Sutra) a pozerať na Netflixe strašné sračky. A ak by k tomu bol ešte aj dobrý sex a dobrá debata, bola by to win-win situácia.
Moja kolegyňa, a odvážim sa povedať aj priateľka, Sláva Daubnerová odpremiérovala minulý september svoju poslednú performanciu Masterpiece. Vo veľkolepom závere, v ktorom by nejeden očakával veľkú postdramatickú úvahu, príde obyčajný jednoduchý inzerát na zoznamku. Dopyt po mužovi, ktorý sa na ňu nebude pozerať ako na umelkyňu a ktorý sa už vonkoncom nebude s ňou o umení rozprávať. A to zaťalo do živého!
Zavše zvyknem hovoriť, že my, ktorí sme sa rozhodli zasvätiť svoj život umeniu, sme podpísali zmluvu s diablom, v ktorej (ako pri každej zmluve) sme si neprečítali poznámky pod čiarou. Tie nás odsúdili na čiastočnú alebo úplnú samotu. Akoby Umenie diktovalo, že pokiaľ si umelec, neexistujú zatáčky. Dokonca sa musím priznať, že si nedokážem predstaviť vzťah s mužom, v ktorom by som dal svoju prácu divadelného režiséra/umelca na druhé miesto. A nie, nemyslím si, že je pre mňa vhodný variant mať vzťah s umelcom. Je to workoholizmus alebo oddanosť? Máte na to niekto odpoveď?
Decko
Preboha. Uvedomujem si, že pletiem piate cez deviate. Z toho vyplýva, že som teda riadne zmätená osoba. Teda chcem vzťah alebo nie? A čo je to, do riti, ten vzťah? Nie je na to predsa žiadna kniha pravidiel. Vždy, keď vznikne nejaký nový, tak je to ako s deckom, nie? Aj to treba vychovať, naučiť a tak ďalej. Žiaden vzťah asi nie je taký istý, či? Vlastne na túto otázku poznám odpoveď z pozorovania kamarátov a kamarátiek. A asi rozumiem. Ok, upokojím sa. Asi sme z toho všetci sem-tam riadne zmätení, čo?
Snívam o tom, že sa jedného dňa stanem postavou z piesní Sade. Ženou z vyššej spoločnosti, ktorá má vlastné peniaze a už nehľadá lásku, ale naozajstné porozumenie. Takou, ktorá nosí šaty podľa poslednej módy, ale má aj „little black dress“ od Chanel, fajčí malrborky a pije whisky značky Crown Royale alebo ťažšie červené vína, z ktorých sa však nikdy neopije, pretože sa vo svojich rokoch už dokáže ovládať.
Raz som sa cestou na jedno fotenie pýtal sám seba, či by som taký normálny život dokázal zniesť. Nájsť si prácu od deviatej do piatej, pravidelný, a hlavne stabilný, príjem. Keď som prišiel na lokáciu fotenia, vyzliekol som sa donaha a ľahol som si na tri smetné koše (na recyklovaný odpad). Asi som si na to všetko odpovedal sám. Poučenie?
Nie, počúvanie Sade z vás neurobí silnú a nezávislú ženu. Ale minimálne sa tak budete chvíľku aj pol cítiť. A bonus: ak niekto neznesie vaše hujujú, nemôže mať vaše bujujú.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk