Marek Hudec
Nemá potrebu zaškatuľkovať svoju rodovú identitu či orientáciu. Sami sa nestretáva s pochopením od rodičov, no našla si rodinu, ktorá ju prijíma.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Najprv rada kreslila, no odkedy sa naučila čítať, chcela sa stať spisovateľkou. Pri písaní často napodobňovala autorov a autorky, ktorých práve čítala. „Najvýraznejším vzorom bol Terry Pratchett. Mala som k jeho tvorbe silný vzťah, mala som pocit, akoby bol členom mojej rodiny. Milovala som jeho humor a ako veľa dokáže vypovedať o dianí v spoločnosti.“
V detstve mala aj viacero iných kreatívnych záľub, napríklad zaujímavosťou je, že si vyrábala vlastné stolové hry. „Zvykla som si čítať pravidlá rôznych titulov, hoci som ich doma nevlastnila. Veľmi ma zaujímali ich rôzne herné princípy. Mala som na ne autistickú fixáciu, ale vtedy som ešte nemala diagnostikovaný Aspergerov syndróm.“
Keďže bola fanúšičkou filmov o Jurskom parku, vytvorila takú stolovú hru, kde si hráčstvo mohlo kupovať dinosaurov do svojho zábavného parku a získavať za to body. „Pri hre Osadníci z Katanu sa zas mením na akúsi démonickú bytosť, chcem vyhrať a som nemilosrdná,“ vraví. Hoci časť jej rodiny pochádza z Levíc, vyrastala v Žiline, uprostred kopcov a hmly.
Dlho si nepripúšťala, že by bola queer, na strednej škole jej napadlo, že je možno bisexuálkou. Až neskôr zistila, čo znamená mať nebinárnu rodovú identitu.
Blok voči mužom
Hoci sa necítila byť na škole šikanovaná, zdá sa jej, že spolužiaci vedeli o jej inakosti skôr než ona. Keď si našla priateľku, niektorí zostali prekvapení, pýtali sa: A Samo nie je gej? Svoju sexuálnu orientáciu rovnako ako rodovú identitu zatiaľ neškatuľkuje. „Veľa o tom však premýšľam a mení sa to. Ovplyvnil ma text Am I Lesbian?, asi preferujem viac ženy a nebinárne osoby, inklinujem k femininite, no uvažujem, či to nie je len nejaký psychický blok, ktorý mám voči mužom.“
Zistila, že hoci k nim cíti istú príťažlivosť, bojí sa ich. Napadá jej, že to môže súvisieť aj so vzťahom, ktorý má k otcovi. „Je veľmi maskulínny, prísny, zvykne mi dávať najavo, že sa za mňa hanbí. Raz mi vyslovene povedal: Vždy som chcel mať syna, ty si pre mňa sklamaním.“ S rodičmi už dva mesiace nekomunikuje. Posledný konflikt vznikol kvôli Saminým nafarbeným vlasom.
„Otec mi povedal, že to nie je normálne, že vyzerám ako kokoti z Prideu, a že takí ľudia by mali byť na psychiatrii a že tiež by som sa mala ísť liečiť. A že sa mu nechce vysvetľovať rodine a susedom, čo sa so mnou deje.“ Prikázal Sami, nech na druhý deň ide do kaderníctva a vráti sa s vlasmi ako majú „normálni“ ľudia, vraj jej to zaplatí.
Mama sa jej ešte spýtala, že či si vyberie vlasy alebo rodinu. Sami sa rozhodla odísť a vysvetlila, že nejde o vlasy, ale že sa v rodinnom prostredí necíti dobre, keďže otec je na strane sveta, čo ju nenávidí. Napriek tomu sa stále snaží im porozumieť ako obetiam viacerých vonkajších vplyvov.
Zaujíma nás, iba či sa usmeješ, keď nás uvidíš
Svoju inakosť začala hlbšie spoznávať až na vysokej škole a počas pandémie. Keď si našla novú priateľku, vravela jej, že sa stotožňuje s pojmom androgýnnosť. Ona odpovedala: „Vieš, čo je to nebinarita?“ Vďaka nej sa o termíne Sami dozvedela viac, s ňou si kúpila prvé šaty, prvý mejkap, prvý raz si nalakovala nechty. Na škole sa zas spoznala s divadelnou režisérkou Emou Benčíkovou a dramaturgičkou Ivkou Kováčikovou. Spolu pripravili bakalársku inscenáciu Koniec Eddyho, ktorá reaguje na knihu francúzskeho spisovateľa Édouarda Louisa. „Nevedomosť bola najhoršou prekážkou. Bolo zúfalé nevedieť, čo sa so mnou deje, prečo nemám rada svoje telo, prečo sa s mnohými vecami neviem stotožniť. Veľa vecí zrazu začalo dávať zmysel,“ vysvetľuje.
V poslednom čase na ňu zle vplývajú rôzne mikroagresie, ktoré zažíva. Sú to pohľady, ale aj slovné reakcie, ako napríklad nedávno pred obchodom od muža o dve hlavy vyššieho: „A ty si chlap alebo žena?“ Sami sa kvôli tomu bojí večer ísť v šatách, dlho nemala už ani mejkap. Vonku sa často cíti paranoidne. Keď ide na ulicu, musí si vybrať jeden z dvoch spoločensky prijateľných rodových prejavov. Radšej sa neprejavuje nebinárne, ak sa chce cítiť bezpečne. Nedávno sa zdráhala navštíviť stretávku s bývalými spolužiakmi a spolužiačkami zo základnej školy, pretože si na sociálnych sieťach všimla, že niektorí a niektoré inklinujú ku krajnej pravici. Zvažuje odchod zo Slovenska.
„Cítim sa aj ako nechcené dieťa tejto krajiny. Chcem byť niekde, kde sa budem cítiť sama sebou stále, a nie iba v troch podnikoch v Bratislave.“ Prehodnocuje pozitíva a negatíva odchodu, lebo sa zároveň nechce vzdať svojej „chosen family“, kamarátstiev v hlavnom meste. Tu jej chýba aj pozitívny vzor nebinárnej osoby, na ktorú by sa mohla odkazovať, napríklad pri komunikácii s rodičmi. V slovenskom jazyku zároveň síce používa na sebavyjadrenie ženský rod, vníma ho iba ako náhradu za vhodný neutrálny tvar podobný anglickému „they/them.“
Napriek všetkému je však vďačná za prijímajúci postoj svojho brata, ale aj starých rodičov. Babka jej počas Pridu poslala správu: „Daj si pozor na akcii.“ Inokedy dostala od nej fotky dvoch jej šlapiek rozdielnej farby: „Takto podporujem inakosť.“ Keď Sami ukázala svoj netradičný účes dedovi, ten iba povedal: „Mne je jedno, ako vyzeráš, zaujíma ma iba, či sa usmeješ, keď nás uvidíš, alebo či máš radosť, keď sme spolu.“
V septembri s režisérkou Priehradnou premiérujú inscenáciu s názvom Resting Rinsing Cleansing v Štúdiu 12. „Rozhodli sme sa vytvoriť niečo pozitívne, niečo inšpiratívne. A téma bezpečia a bezpečného priestoru sa ukázala byť spoločná, dôležitá a poskytujúca potenciál pre vysnívanie utópie.“ Dej sa odohráva na postapokalyptickej skládke, na ktorej sa prebudí práčka, z ktorej sa vyleje nový, bezpečný svet.
Článok vznikol vďaka podpore:
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk