Marek Hudec
Obdivoval som Batmana a Robina, dokola čítal o Harrym a Ronovi, plakal pri Nekonečnom príbehu.
V polovici 90. rokov bolo pre mňa najdôležitejším rozhodnutím v živote vybrať si, či po štvrtom ročníku na základnej škole pôjdem na osemročný gympel alebo budem pokračovať v 5. ročníku. Rodičia v tom videli dôležitý miľník, prihláška na gympel by mi skrátila štúdium a vraj sa tam dostanú len najlepší z najlepších, elita.
Na základke podľa nich zostávali tí hlúpejší. Z dnešného pohľadu sa mi to javí ako skutočne bezvýznamná dilema, slovenské gymnáziá dávno stratili cveng, dnes sa chodí študovať za hranice. V tom čase však šlo o otázku „života a smrti“ a napriek argumentom od starších som sa rozhodol zostať na základke – kvôli chlapcovi, môjmu najlepšiemu kamarátovi. Nechcel som ho opustiť.
Snažím sa na toto obdobie detstva spomenúť lepšie, lebo ma k nemu (zdanlivo) nenápadne vedia terapeut a zároveň si naň spomeniem pri konfrontovaní sa s častým klišé, že homosexualita je vecou nejakého súčasného trendu.
Bol som však gej oveľa skôr, než by som si bol čokoľvek prečítal o sexuálnej orientácii, skôr, než som si pozrel prvé porno, a skôr, než by som zistil, že existuje sex. Som presvedčený, že moje kamarátstva s mužmi a predtým chlapcami boli už v detstve iné, než tie s dievčatami. Mimochodom, pred dvomi rokmi som už písal o tom, že kamarátstva gejov a heterákov môžu mať ozdravný účinok pre obe strany.
Keď Bastiana oklamali
Keď to mám porovnať, s dievčatami som sa v detstve vedel lepšie porozprávať, ľahšie sme si vedeli porozumieť a byť k sebe otvorenejší. Ku kamarátstvam s chlapcami ma však viedol ťažko vysvetliteľný pud, nejaká zvláštna a vtedy neuchopiteľná túžba po emočnom spojení. Čiastočne s tým asi súvisela aj predstava vštiepená okolím, že pravý muž môže mať len svorku mužských kamarátov. Teória všetkých násilníkov totiž vravela, že ak sa chlapec kamaráti hlavne s dievčatami, je určite buzík a teda človek nižšej kategórie.
Som však presvedčený, že moja túžba po spoločnosti iného chlapca má hlbšie korene. Už ako 8-ročný som napríklad obdivoval kamarátstvo Batmana a Robina, pri hrách som si často vytváral scenáre, kde nejakí dvaja hrdinovia spoločne čelia nebezpečným situáciám a vracajú sa po dobrodružstvách na svoju vesmírnu loď / do zámku / bunkru – sami. Jeden druhého zachraňovali a potom sa s úľavou po čase dramaticky stretávali – roboti, superhrdinovia, plyšáky. Opakom samoty bola pre mňa predstava hlbokého priateľstva s iným chlapcom.
Obzvlášť silne na mňa v detstve pôsobila druhá časť filmu Nekonečný príbeh o priateľstve Bastiana a Atreya, ktoré naštrbí stretnutie so zlou čarodejnicou. Bastian má zázračný amulet, a nevie, že ho čarodejnica zakliala, aby vždy, keď si niečo želal, vzdal sa zároveň nejakej cennej spomienky. Postupne tak zabúda, kým je, odkiaľ prišiel a čarodejnica ho manipuluje, aby si myslel, že Atrey je jeho nepriateľom.
Pri nešťastnej náhode a po roztržke Atrey zomiera a Bastian si zhrozený uvedomuje, že bol oklamaný. Zostali mu posledné dve spomienky, na mamu a na otca. Aby odčinil, čo spôsobil, vymení jednu z nich za Atreyov život. Aj teraz mám v očiach slzy, keď si na to spomeniem.
Naše kamarátstvo prežíval len inak
V čase, keď som mal 11 rokov, aj na Slovensko vtrhla potterománia. Každú knihu som čítal niekoľkokrát, no vždy som sa obzvlášť tešil na časť štvrtú, kde sa Harry s Ronom prvý raz pohádajú. Štvrtinu knihy sú na seba urazení, aby si pri ohrození života uvedomili, aké cenné je ich priateľstvo a dojímavo si odpustili. Malo to na mňa rozhodne katarznejší účinok, než pasáže o vzťahoch Rona a Hermiony alebo Harryho s Ginny (mimochodom možno aj preto, že ich knihy skutočne dobre nerozohrali).
Veľa spomienok z detstva som si vybavil pri pixarovke Luca. Morské príšery sa vo filme vedia maskovať za ľudí, aby sa infiltrovali do spoločnosti na súši. Dvojica chlapcov Luca a Alberto spolu utečú na pobrežie, aby vyhrali veľký pretek, získali motorku a spolu sa vybrali do sveta. Pohádajú sa však a Albertovo krytie je odhalené. Aby sa zachránil, Luca ho zradí a tvári sa, že k morským príšerám nepatrí. Je to situácia, ktorú som ja (a som presvedčený, že mnohí gejovia) v detstve zažíval.
Nakoniec, je to aj prípad kamarátstva, ktoré som spomínal v úvode. S vtedajším najlepším priateľom sme boli niekoľko rokov zohratá dvojica, obaja sme radi kreslili a zdieľali lásku k animákom na Cartoon Network, ktoré sa dalo chytiť na satelite. Niekedy vo štvrtom ročníku na základnej škole som sa prvý raz o sebe dozvedel, že som “pupúš.” Považoval som za zradu, keď sa môj kamarát prestával baviť so mnou a neskôr sa včlenil medzi tých, čo ma šikanovali. Pamätám si, ako som mu to vyčítal a snažil sa ho ešte viac od seba odstrčiť. Rozhodnutie zostať na základnej škole som mnohokrát oľutoval a pripisoval som mu za to vinu.
Dlho som mu to nevedel odpustiť, možno dodnes v sebe dusím nejaký hnev. Rozumiem však aj jemu, nie je gej a naše kamarátstvo prežíval inak. Možno to, čo som cítil ja k nemu, cítil on k nejakému dievčaťu. Nebol Watsonom k Sherlockovi, Hastingsom k Poirotovi, ani Robinom k Batmanovi.
(Všímate si, že sa to tými zvláštnymi mužskými dvojicami v popkultúre hemží?). Neviem, čo by sa muselo stať, aby som zabudol na tieto silné ranné zážitky platonickej chlapčenskej lásky, ktoré síce zostali zakaždým nenaplnené, ale zároveň mi pomohli si neskôr lepšie a bez omylu uvedomiť, kým som.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk