Marek Hudec
Hudobník Erik Žigmund, známy aj pod pseudonymom ERØ, sa stal jednou z tvárí Filmového festivalu inakosti, ktorý sa začína už budúcu stredu. Priblížil nám, čo ho v posledných týždňoch zamestnávalo, a rozprávali sme sa aj o jeho obľúbených queer filmoch.
Jeho baladické melódie rozcítia, jeho spev nabíja energiou. Erik Žigmund alias ERØ má v posledných mesiacoch plno práce, videli sme ho napríklad na Pohode, účinkoval s Janou Kirschner, bol jednou z tvárí Dúhového PRIDU a vystupoval na spomienkovom podujatí za Juraja a Matúša.
Teraz ho môžete vidieť aj v kampani Filmového festivalu inakosti, ktorý bude v Bratislave v novembri. Hoci si Erik nepamätá, že by mu nejaký konkrétny film pomohol prijať svoju identitu, so smiechom vraví, že sa mu veľmi páčil Orlando Bloom v Pirátoch z Karibiku.
„Čo sa týka queer filmov, môj obľúbený je určite Call Me by Your Name. Ako melancholická duša si vždy prídem na svoje, keď si ho pozriem.“
Rodina mu bola vždy oporou
K hudbe mal vzťah už od detstva: „Vyrastal som v hudobníckom prostredí. Môj otec a sestra sa venovali tiež hudbe a mama kedysi tancovala vo folklórnom súbore. Už ako malý som hrával na klavíri, gitare a spieval som,“ Prvé vlastné piesne začal tvoriť na vysokej škole a v júli roku 2021 vydal svoj prvý album Utópia, na ktorý neskôr nadviazal novinkou Child.
„Chcel by som, aby každý ďalší album bol kvalitnejší a pre slovenskú hudobnú scénu prínosnejší. Pomaly skladám nové skladby,“ vraví a avizuje, že ďalšia nahrávka by mala byť celá v slovenčine a s kapelou. Svoju queer identitu bral vždy úplne prirodzene:
„Nemal som problém prijať realitu, ale v puberte som chcel skúsiť, či nie som bi. Myslel som si, že heteropárom sa žije lepšie a sú spokojnejší. Potvrdilo sa mi však, že som stopercentne gej a že aj vzťah medzi mužom a ženou má rovnaké hodnoty, benefity a problémy ako vzťahy párov rovnakého pohlavia, iba spoločnosť ich tak nevníma. Moja rodina bola vždy veľmi tolerantná a doteraz je mojou najväčšou oporou.“
Môj pohľad na svet sa zmenil
Erik často vystupoval na kabaretoch v Teplárni a nejaký čas v nej pracoval aj ako čašník. Vražda Juraja a Matúša ho silno zasiahla, už sa na Slovensku necíti tak bezpečne ako predtým.
„Predtým som si užíval svet so svojou bublinou kamarátov, ale po útoku sa v mojom pohľade na svet veľa vecí zmenilo. Niekedy mám problém sa vôbec rozprávať s cudzím heteromužom. Cítim úzkosť, keď idem sám v noci domov, preto už nechodím až tak často von a výsledky volieb tomu tiež veľmi nepomohli.“
Teší sa však na Filmový festival inakosti, ktorý je práve bezpečnou oázou. Heslom tohto ročníka filmového festivalu je, že inakosť spája. „Veľakrát som si povedal, že bez nej by bol svet nudný a bez farieb. Myslím si, že LGBTI+ ľudia alebo aj príslušníci, príslušníčky iných menšín cítia, že tým, že sú minorita a v ohrození, hľadajú si svojich blížnych, podporu a prostredie, kde sa môžu cítiť sami sebou. Aj sa vraví, že vrana k vrane sadá.“
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk