Marek Hudec
Mladá transrodová žena najprv so sebou bojovala, no pomohla jej terapia aj blízki. Priateľka ju napríklad po comingoute naučila líčiť sa.
Článok vznikol vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
Keďže v nemocniciach strávila časť detstva, nebolo prekvapením, keď sa prihlásila na zdravotnícku školu. Iris sa totiž narodila so zriedkavým, vrodeným ochorením zrážanlivosti krvi, kvôli ktorému si musí každé dva dni pichať injekcie. Kým sa to jej mama nenaučila, museli chodiť s Iris za odborníkmi. „Navyše deti sa často doudierajú, dochádzalo ku krvácaniam, v nemocnici som sa teda zvykla cítiť ako doma.“
Hoci učenie zvykla flákať, vždy rada čítala a zdalo sa jej, že vyčnieva medzi spolužiakmi a spolužiačkami. Už v trinástich objavila náročnejšiu literatúru, zaujala ju tvorba Haruki Murakamiho. Okrem toho sa zaoberala aj hrou na violončelo a spevom. Dlho tancovala aj vo folklórnych súboroch, no kvôli stereotypným rodovým rolám sa im vzdialila. „Chcela som byť najprv lekárkou, no keďže som veľká extrovertka, rada sa rozprávam s ľuďmi, viac mi vyhovovalo vybrať si smer zdravotnej sestry. Tá totiž trávi oveľa viac času s pacientmi než lekári a lekárky,“ vraví.
Už na základnej škole sa rozprávala viac s dievčatami než chalanmi, no necítila sa príliš vyčlenená, bola vždy rada stredobodom pozornosti. Dlho odkladala rozmýšľanie o svojej rodovej identite. Už v detstve, keď nikto nebol doma, sa však rada obliekala do maminých a sestriných šiat, cítila sa v nich veľmi pohodlne, no keď sa s tým zdôverila kamarátovi na základnej školy, stretla sa s odsúdením.
Túto negatívnu skúsenosť si nedávno znovu vybavila na terapii. Akoby tú spomienku nadlho v sebe potlačila.
Áno, som trans a je to nádherné
Bála sa čeliť pravde, desila ju. Skúšanie ženského oblečenia tiež odložila. Sukňu znovu vytiahla až na strednej škole, ako súčasť experimentovania s módou. Ešte to však nebrala ako znak inej rodovej identity. „Začala som byť edgy (na hrane, pozd. red.), vravela som si: Prečo by chalani nemohli nosiť sukne? Možno to bola aj rebélia voči systému. Sukňu, ktorú som si prvý raz obliekla na verejnosť, som si odložila a dodnes patrí k mojim obľúbeným.“
Iris pochádza z obce pri Trenčíne a témou rodovej identity sa začala zaoberať len pred rokom, keď sa presťahovala na školu do Bratislavy a stretla sa so spolubývajúcim, ktorý je tiež transrodovým človekom. „Uvidela som, že sa to riešiť dá a že by som sa tej téme mala pozrieť do očí. Začala som experimentovať, prestala som inakosť v sebe potláčať, prijala som iné zámená, meno.“
Dodáva, že je prirodzené, že so sebou aj bojovala. Niekoľko mesiacov prežívala ťažké stavy rodového nesúladu, keď sa nevedela vyrovnať so svojim telom. Začala preto aj chodiť na terapiu. Neustále o sebe musela premýšľať, veľmi sa sústredila na svoju mentálnu tranzíciu, hrozne ju to vyčerpávalo. „Videla som v tom veľký záväzok, že je to obrovský zásah do organizmu, že niečo na sebe mením celoživotne, spochybňovala som sa, či si to celé iba nevymýšľam, či to nie je iba dáky môj módny výstrelok. Potom som si však povedala: dosť!“
Veľmi jej pomohla priateľka, s ktorou v septembri oslavovali druhé výročie vzťahu. Tá ju uistila v tom, že načo to riešiť, keď sa v novej identite cíti dobre. Iris jej povedala, že v minulosti rada nosila sukne. Pre priateľku však jej comingout nebol úplne prekvapením, vravela s iróniou: „Tak! A je to tu!“ A keďže študovala umeleckú školu, tak naučila Iris aj líčiť sa.
Veľa plaču, ale aj úsmevov
Keď Iris svoj príbeh rozpovedala psychologičke, uistila ju, že spadá do všetkých štúdií o transrodovosti. „Pamätám si ten deň, ako som vyšla z ordinácie a po asi dvoch mesiacoch som sa cítila skutočne spokojná sama so sebou. Vravela som si: áno, som trans, a je to nádherné, cítim sa dobre. Samozrejme, hneď, ako som vyšla z budovy, začal na mňa niekto kričať, že skurvený buzerant, no ja som sa len nadýchla a povedala si: dnes je krásny deň, nič nepočujem, nevidím, idem si na kávu, oddýchnem si.“
Podporné pre Iris bolo aj prostredie kaviarne Čiary, kde už istú dobu pracuje, a ktoré je pre mnohých queer ľudí v Bratislave bezpečným a prijímajúcim miestom. Posledným krokom bol pre ňu comingout pred rodičmi, ktorí sa síce tiež naň už vnútorne pripravovali, niečo tušili, ale prijatie bolo náročnejšie: „Prebehlo veľa rozhovorov, zažila som veľa plaču, ale aj úsmevných situácií a aj sĺz radosti. Tento proces s odstupom času hodnotím ako veľmi pekný.“
Hoci sa jej často stávalo, že na ňu niekto pokrikoval alebo jej venoval nepríjemné pohľady, myslí si, že má šťastie, že na Slovensku nezažila fyzické násilie. „Keď ideme s partnerkou na ulici, nie som si istá, či na nás pokrikujú preto, že vidia, že som trans alebo že si myslia, že sme lesby. Radšej preto zvyknem priateľke vravieť, aby sme sa nedržali vonku za ruky. V noci zvyknem mať uši nastražené na všetky svetové strany. Nie je to ideálne, no som zmierená s tým, čo som dostala. Stalo sa mi však aj to, že ma zastavili starší ľudia s podpornými reakciami.“
V zdravotníctve praxuje už od strednej školy, no do nemocnice často nenosila makeup a náušnice. Stalo sa jej, že keď na oddelení v televízii hovorili o Pride podujatiach, pacienti zvykli nahlas reagovať v zmysle: „Skurvení buzíci, mali by ich všetkých poslať na psychiatriu.“ Keď potom takému pacientovi brala krv, zrazu skrotol. „Nedovolia si na mňa, keď som v pozícii sestry, mám ich rešpekt a budím autoritu.“
Článok vznikol vďaka podpore:
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
