Viliam Miklovič
Totalita a útlak zo strany štátu sú prítomné aj dnes.
Podľa oficiálneho názvu tohto sviatku si 17. novembra pripomíname „Deň boja za slobodu a demokraciu“. Každoročne sa v tento deň publikujú rozhovory s osobnosťami verejného života, politici a političky sa predbiehajú v tom, kto hlasnejšie oslávi slobodu, a sociálne siete zaplavia citáty Václava Havla.
Ja však v tento deň premýšľam nad tým, čo „sloboda“ a „demokracia“ znamenajú pre mňa a či sú vôbec vo verejnom diskurze vnímané vážne. Polemík na tému rady na pomaranče sme totiž už počuli príliš veľa a ako plynie čas, znejú čoraz viac povrchne a banálne, najmä v kontexte nedostupného bývania, nízkych platov a vysokých cien energií. Vskutku, iróniou porevolučného Slovenska je, že síce ľudia cestovať na Západ môžu, častokrát im to nedovoľuje ich finančná situácia, čo obmedzuje ich slobodu efektívnejšie ako akýkoľvek ostnatý drôt.
Sloboda a demokracia by však nemali byť redukované na čisto ekonomickú úroveň, a rovnako ich nemožno merať počtom iPhonov v domácnosti či dovoleniek v zahraničí. Sú to hodnoty, ktoré sa netýkajú len nás ako jednotlivcov a jednotlivkýň, ale sú reflektované aj v tom, aký vzťah máme k druhým.
„Nie sme slobodní/é, pokiaľ nie sú všetci slobodní.“ Tento citát od feministky a aktivistky za občianske práva Fannie Lou Hamer zľudovel a pripomína nám, že naša vlastná sloboda je úmerná slobode druhých. Ako spoločnosť totiž zdieľame jeden priestor, a aj keď sa naše životy, skúsenosti, problémy a potreby môžu líšiť, nakoniec sme sme spojení/é s druhými v našej zraniteľnosti a túžbe žiť dôstojne.
Žiť v slobodnej a demokratickej spoločnosti tak neznamená len nakupovať, cestovať či chodiť každé štyri roky k volebnej urne. Sú to aj veci, pre majoritu samozrejmé a prehliadnuté, ako sloboda milovať osobu bez ohľadu na rodovú identitu.
Mať možnosť pohladiť či pobozkať svojho partnera alebo partnerku na verejnosti bez strachu, že to vyvolá negatívnu reakciu v okoloidúcich. Mať prístup k zdravotnej starostlivosti bez obáv, že vás úrady alebo lekári a lekárky zamietnu z dôvodu, že nemáte psychiatrickú diagnózu. Byť rešpektovaný/á v kolektívoch bez ohľadu na to, ako prezentujeme svoju rodovú identitu. Mať právo vychovávať deti bez strachu, že jedného dňa ich štát pripraví o rodiča, ktorý nemá legálne právo byť uvedený v rodnom liste. Mať voľný prístup k overeným a pravdivým informáciám týkajúcich sa sexu a rodovej identity.
Veľa počúvame o tom, aký bol minulý režim obmedzujúci a neslobodný. Oveľa menej sa už hovorí o tom, ako nesloboda a totalita pre slovenskú kvír komunitu stále pokračujú. Je pokrytecké oslavovať sviatok slobody v krajine, ktorá nielenže toleruje útlak menšín, ale dáva mu právny a inštitucionálny podklad.
A tak sme tu, 33 rokov po revolúcii, ale ak sa človek pozrie na sociálne siete či vyjadrenia mnohých politikov a političiek na adresu kvír ľudí, bude mať pocit, že sa vôbec nič nezmenilo, a nebude ďaleko od pravdy. Je to smutná realita, pred ktorou tie šťastnejšie utekajú do zahraničia, tí menej šťastní za ňu platia svojimi životmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk