in ,

Pánom v parlamente odkazujem, že by mali byť vzorom! Hnevá sa mama postrelenej Radky

Foto: Rudolf Baranovič

Nasledujúcimi slovami reagovala na hrozivé udalosti predošlých dní mama Radky, ktorá prežila teroristický útok na Tepláreň. Jej príhovor zaznel na pietnom zhromaždení na počesť Matúša a Juraja. 

„Neviem, ako by som začala dávať na papier všetko to, čo sa krúti v mojej mysli a srdci, je to ťažké. V prvom rade posielam pozdrav tam hore Jurajovi a Matúšovi, ktorí sa mali usmievať na tento svet, aj keď možno niekedy cez slzy, ale dávali to. Ďakujem za to, že moja dcéra prežila šialený nápad chlapca, ktorý… Nechcem vedieť, k akej veľkej nenávisti bol vychovávaný… Nechcem nikoho súdiť, na to nemá nikto právo, ale máme právo na to, aby sme začali každý jeden od seba, a mohli konečne v tomto svete spolunažívať, neponižovať sa, pomáhať si a hľadať v ľuďoch a v živote okolo nás dobro. Možno vtedy bude svet krajší. 

Tak som sa vždy snažila vychovávať aj svoje deti, aj keď v tomto dokrútenom svete to nie je ľahké… Keby ste sa mi pozreli do očí, videli by ste tam všetky mamy a otcov, ktoré sa teraz boja o svoje deti. Vždy sa o ne bojíme. Teraz o to viac, keď vidím, že sú tu deti, ktorým rodičia schvaľujú, že budú zabíjať a nenávidieť. Trhá mi to srdce, ale na to sme rodičia, aby sme ukázali deťom dobro a lásku. Je jedno, či sú biele, čierne, ružové, dúhové… Sú to naše deti. A nikto, naozaj nikto nemá právo, aby vytiahol na nich zbraň a vôbec akokoľvek im ubližoval. 

Chcem odkázať pánom v parlamente, že by mali byť vzorom pre tento národ. Páni, ktorí rozhodujú o našej budúcnosti, sa majú vyjadrovať slušne, majú mať všeobecný prehľad, a to vôbec nehovorím o ich vzdelávaní. Keby ho mali, tak by vedeli, že dúhové deti sa tak NARODILI. OPAKUJEM, NARODILI. Sú plnohodnotnými občanmi, aj keď sú v menšine. Som obyčajná žena, ktorá je vydatá už 29 rokov. Vychovávali sme svoje deti tak, ako sme najlepšie vedeli. Majú obidve vysoké školy a som na ne hrdá. Sú plnohodnotnými občanmi tejto krajiny. A nikomu, naozaj nikomu, nedovolím, aj keď sú už dospelé, aby im ubližoval. Naučme sa, že keď niekomu ublížim, poviem prepáč, a nebudem mu ubližovať ďalej. A keď niekto padá k zemi, máme mu podať pomocnú ruku, nie ho pristúpiť. Možno to je začiatok…“

Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk



Čo si myslíš o článku?