Karolína Priehradná
Transrodoví ľudia sú v médiách často zobrazovaní ako niečo ojedinelé. Pokiaľ majú filmy, knihy alebo seriály takú postavu, zvyčajne je len jedna. Tá je potom so svojimi problémami osamotená, izolovaná. Konfrontovať svoju identitu či predsudky musí sama. Tak to, žiaľ, býva často aj v skutočnosti. Najmä ak ste z menšieho mesta či z dediny. Pravdepodobnosť, že vo svojom okolí nájdete niekoho ako vy, je veľmi nízka.
V týchto filmoch, seriáloch či knihách však existuje aj istý archetyp, ktorý sama pre seba nazývam „večne trpiaci transsexuál“. Je to človek, ktorý trávi väčšinu času ukrytý, plačúc pred zrkadlom, navždy a nevyliečiteľne smutný. Transrodovosť je teda ponímaná ako čisto vnútorný problém. Ako ťažko liečiteľná choroba, s ktorou je utrpenie jednoducho priamo spojené. Vonkajšie príčiny sa vylučujú. Ak má „bežný človek“ nejakú predstavu o našich životoch, pravdepodobne sa zhoduje s príbehom „večne trpiaceho transsexuála“.
Keď sa však vedľa seba objavia dvaja či viacerí transrodoví ľudia, tento príbeh začne byť nedostačujúci. Odrazu sa z nás stávajú postavy, ktoré majú vlastný charakter. S príchodom druhej transrodovej postavy je veľmi pravdepodobné, že sa rozbije aj „večné utrpenie“, pretože príbeh o „večnom utrpení“ funguje najlepšie, keď je spojený s osamelosťou a pocitom izolovanosti.
V období predj tranzíciou aj po nej som sa však so zobrazeniami „večného utrpenia“ veľmi stotožňovala. Cítila som sa vo svojich skúsenostiach sama. Zdalo sa mi, že plne nezapadám ani medzi cisrodových heterokamarátov, ani medzi priateľov, ktorí boli queer, ale nie trans. Sledovala som iných transrodových ľudí na sociálnych sieťach, ale pod vrstvou porozumenia, ktoré som u nich našla, bola ešte väčšia osamelosť. Na ich životy som totiž hľadela skrz to, čo sa mi sami formou svojich príspevkov rozhodli ukázať. Závidela som im. Zažívali všetko to, čo som chcela zažívať aj ja, zatiaľ čo ja sama som si prišla nedostatočná.
Súčasť komunity
„Kebyže ťa len tak vidím, nikdy by som nepovedala, že si trans.“ Túto vetu som povedala aspoň raz asi každému transrodovému dievčaťu, ktoré poznám a od každej z nich som ju počula naspäť. Občas je už vopred formulovaná tak, aby druhú osobu povzbudila a zároveň vyjadrila neistotu ohľadom svojho vlastného výzoru: „Si omnoho viac passing ako ja.“ Passing ste, keď vyzeráte ako typický príslušník vašej rodovej identity – keď vyzeráte „ako žena“ alebo „ako muž“. Tento koncept posúva nespokojnosť s vlastným telom na úroveň existenčnej úzkosti. Pretože keď nebudem „vyzerať ako žena“, nebudem to nikdy ja. Nezáleží, ako sa vnímam, kým to nezačne vnímať aj moje okolie.
Preto je často bolestivé sledovať tranzície iných ľudí a porovnávať ich s vlastnou. Pokiaľ sa niekomu darí prežívať väčšiu „rodovú eufóriu“ ako vám, je to často smutné. Zdá sa, že nikto iný nezažíva to čo vy – ten „nesúlad“, keď si máte ráno vybrať oblečenie, keď máte prejsť po ulici plnej ľudí alebo keď máte niekomu odpovedať cez telefón a odrazu počujete vlastný hlas akoby desaťkrát hlasnejšie. Oni takéto problémy určite nemajú.
V porovnávaní sa dá jednoducho zacykliť. A porovnávanie svojím spôsobom rámcuje naše priateľstvá. S jednou z prvých transrodových kamarátok som sa zblížila práve vďaka rozhovorom o tejto téme. Hovorili sme spolu o iných dievčatách, ktoré sa nám zdajú lepšie, krajšie, ženskejšie ako my. Sama v tom čase netušila, že pre mňa medzi tieto dievčatá patrí aj ona.
Priateľstvo ako liek
Ale práve v nadväzovaní vzťahov s inými transrodovými ľuďmi je nepriamo ukrytý spôsob, ako sa s pocitmi nedostatočnosti vyrovnať či sa ich zbaviť. Takmer každý, koho som spoznala, sa mi zdôveril s rovnakými neistotami. V prvom roku medicínskej tranzície, ktorý bol pre mňa emočne pomerne náročný, boli pre mňa tieto priateľstvá nesmierne dôležité. Veľakrát stačili len krátke stretnutia, ktoré mi pripomínali, že existujú miesta, ľudia, pri ktorých nemusím nič hrať ani dokazovať. Naše skúsenosti sa neraz veľmi podobajú, niekedy sú takmer identické. Mnoho vecí, ktoré by som iným ľuďom musela komplikovane vysvetľovať, sú odrazu samozrejmosťou.
Často počúvam, že „väčšina transrodových ľudí“ nechce byť „súčasťou komunity“. Cieľom našej tranzície má byť stratiť sa v dave väčšiny a snažiť sa z nej nevytŕčať. Ale udržiavať medzi sebou vzťahy predsa neznamená, že sa od „väčšiny“ musíme raz a navždy oddeliť. Naopak, je úplne pochopiteľné túžiť po spoločnosti ľudí, ktorí sa nám podobajú. Očakáva sa od nás, že budeme nenávidieť seba, a teda aj ostatných. Keď však spolu trávime čas a udržujeme medzi sebou vzťahy, robíme presný opak. Podľa všetkého by sme sa mali chcieť jeden druhému vyhýbať, tváriť sa, že o sebe nevieme, a odsudzovať tých, ktorí tak nerobia. Ale napriek tomu tvoríme priateľstvá, spojenia a komunity.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk