Michal Dudoň
Bezpečné miesta stále hľadáme, no je veľa úrovní v spoločnosti, kde ich môžeme nájsť. Máme napríklad rodiny, kde by bezpečie malo byť samozrejmosťou, no často je to práve naopak.
„LGBTI+ komunita je veľmi silná a vie byť bezpečným miestom. Bezpečie vieme nachádzať tiež v školách, zamestnaní či kamarátskom prostredí,“ povedala v diskusii Tepláreň naživo Eva Habánková z Iniciatívy Inakosť.
Na bezpečnom mieste máme nabrať silu
Podľa Habánkovej je však otázkou, či vieme bezpečné prostredie naozaj vytvárať. „Keď napríklad nemá transrodový človek dobré rodinné prostredie, je otázne, či je spoločnosť naozaj skutočne vystavaná tak, aby sme mali iné záchranné siete pre takého človeka, či už je to škola, alebo zamestnanie. Myslím si, že takto to vystavané nemáme,“ konštatovala Habánková.
Bezpečný priestor opisuje ako kruh, do ktorého vstupujú dvaja ľudia: jeden má možno slabšiu pozíciu a druhý naopak výhodu, vďaka ktorej má v rukách istú moc, no nezneužije ju na to, aby slabšiemu človeku ublížil. „Je to priestor, kde môžeme byť partnermi, kde môžeme povedať to, kým sme, a nie sme za to trestaní, sankcionovaní, šikanovaní. Ide o miesto, kde vždy, keď sa tam vrátime, naberáme silu,“ vysvetľuje Habánková.
Pocit bezpečia skôr vyprcháva, akoby mal rásť
Psychiatrička Mária Matisová si myslí, že LGBTI+ ľudia na Slovensku nemali nikdy pocit bezpečia. „Po útoku na Zámockej skrsla nádej. Prišla veľká vlna podpory aj od majority. No potom prišla zase temnota, ktorá vyvrcholila voľbami,“ hovorí Matisová.
Pocit bezpečia tak pre LGBTI+ ľudí skôr postupne vyprcháva, akoby narastal. „Základný prístav bezpečia by mala byť rodina. No často to tak nie je, počúvame príbehy o nepekných koncoch a rozpade rodín. Radšej sa človek odčlení od rodiny, ktorá ho zavrhne. Rovnako ani škola nie je vždy ideálne miesto,“ pokračuje Matisová.
Sama sa venuje transrodovým ľuďom. „Pracujeme s ľuďmi od 15 rokov vyššie. Je tam naozaj potrebná práca práve s rodinou a so školou. Bezpečné miesto by mal pre človeka predstavovať aj psychológ alebo psychiater, no ani to tak niekedy nie je,“ poznamenala Matisová. LGBTI+ ľudia objavujú neraz svetlo nádeje na sociálnych sieťach, kde sa vedia navzájom spojiť. Ak je niekto citlivejší, introvertnejší, nájde bezpečný priestor práve na internete.
Dôležité je počkať a nerýpať
Vytvorenie bezpečného priestoru v rodinách nie je jednoduché. Podľa Habánkovej je otázne, koľko detí sa vôbec v rodinách cíti bezpečne. „Koncept bezpečia nemáme kultúrne v DNA. Vyberáme si autoritárske typy, lebo nám sú blízke: deťom sa stále hovorí, že musia poslúchať, potom aj v škole, v práci a aj v spoločnosti,“ hovorí Habánková.
Rodičia pomôžu svojim deťom pri sebaprijatí najmä ochotou počúvať ich a ak na ne nebudú tlačiť, hoci predpokladajú, že ich dieťa patrí do queer komunity. „Treba zvoliť vyčkávaciu stratégiu, nerýpať do dieťaťa, lebo to prehlbuje traumu. Je potrebné počkať, počúvať, čo dieťa hovorí, mať otvorenú komunikáciu. Rovnako je úplne v poriadku nemať coming-out,“ dodáva Matisová.
Čo to vlastne znamená cítiť sa v bezpečí? Ako vyzerá bezpečný priestor? Aké sú potreby a skúsenosti LGBTI+ ľudí v otázke bezpečia? Kde na Slovensku sa môžu queer ľudia cítiť v pohode? Prečo sa nemôžu cítiť v bezpečí kdekoľvek na Slovensku? Pozrite si diskusiu Tepláreň naživo s Evou Habánkovou z Iniciatívy Inakosť a psychiatričkou Máriou Matisovou.
Tepláreň naživo je sériou diskusií v Teplárni, ktorá ukazuje rôzne aspekty života LGBTI+ ľudí a približuje otázky, ktoré rieši dúhová komunita na Slovensku. Podujatie podporila Rosa Luxemburg-Stiftung e.V., zastúpenie v Českej republike.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk