Tomáš Procházka
V živote každého človeka príde chvíľa, keď sa musí vzdať detského konceptu „vlastného sveta“. Keď si uvedomí, že naozaj všetci obývame tú istú planétu a že je na nás, ako ju budeme formovať a akým smerom sa budeme uberať. Množstvo LGBTI+ ľudí sa to naučí tou najťažšou cestou: prostredníctvom diskriminácie, odmietnutia spoločnosťou a následného hľadania „svojho kmeňa“ v krajine, v ktorej žijú, alebo inej, ktorá im viac vyhovuje. Svojím spôsobom je už naša samotná LGBTI+ existencia politickým alebo aktivistickým statementom, ktorý nosíme hrdo ako štít pripomínajúci spoločnosti, že svet je farebný.
Myslím viac srdcom ako hlavou a často ma dokáže rozplakať alebo nahnevať tá najbežnejšia vec. Som presvedčený, že keby ste si googlili, čo znamená „stendhalovský syndróm“, s najväčšou pravdepodobnosťou bude pri jeho definícii moja fotka. Dlho som hľadal, či existuje aj pomenovanie opačného pocitu. Takého, že keď sa ocitnete niekde, kde cítite veľkú hrôzu a zúfalstvo, ste z toho natoľko vyvedení z miery, že sa bez slova vytratíte domov. To som totiž cítil na demonštrácii Black Lives Matter, ktorá sa uskutočnila v Bratislave 13. 6. Bolo mi hrôzostrašne z toho, že napriek tomu, že máme rok 2020, musíme bojovať proti jednému z našich najstarších nepriateľov.
#BlackLivesMatter
Považujem za prirodzenú súčasť svojej profesie režiséra, že často pozerám správy, resp. čítam novinové články. Policajná brutalita voči čiernej komunite v USA mi nebola neznáma. Vedel som, čo sa deje. Muži a ženy zastrelení bez varovania, bez súdu v podstate „len tak“, pretože sa policajti pomýlili, alebo sa jedna z amerických „Karens“ (slangové pomenovanie „Karen“ je pejoratívne pomenovanie privilegovanej manželky bohatého muža, často primitívnej rasistky) jednoducho cítila ohrozene. Alebo boli títo muži a ženy v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a ich jediným zločinom bola farba pleti. Často počúvam, že „násilie plodí násilie“ alebo že „určite sa dalo protestovať aj inak“. Priatelia, čierna komunita sa proti neprávostiam, ktoré sa im v USA a vo svete dejú pravidelne, ozývala a pravidelne sme to ignorovali. Keď sa komunita ohradila proti Oscarom a proti tomu, že ignorujú čiernych umelcov, v médiách to bolo týždeň. Keď Beyoncé počas svojho vystúpenia na Super Bowl vzdala hold Čiernym panterom, ignorovali sme to a číslo mŕtvych rástlo. Spomeňte si, prosím, aký ošiaľ vyvolalo, keď bola premiéra divadelnej inscenácie Harry Potter & The Cursed Child, v ktorej bola do úlohy Hermiony Granger obsadená čierna herečka NomaDumezweni. Alebo keď sa ukázalo, že novou agentkou 007 bude tiež herečka čiernej pleti Lashana Lynch. To, čo sa deje v USA, sú výkriky a boj komunity, ktorá bola NAMI dotlačená na úplný okraj. Priznávam, že žijem v bubline. Moja bublina nikdy nevnímala rasu, farbu pokožky ani sexuálnu orientáciu. Nemám teraz na mysli to, že by som etnicitu, vierovyznanie alebo orientáciu svojich priateľov nevnímal alebo ignoroval, skôr to pre mňa nikdy nezohrávalo žiadnu úlohu v tom, či s nimi pôjdem alebo nepôjdem von, alebo všeobecne to nikdy nebol rozhodujúci faktor, či sa s nimi mám alebo nemám kamarátiť. Niečo také mi jednoducho pripadá natoľko zvrátané a primitívne, že to jednoducho nemá v mojej hlave miesto.
Slovensko je rasistická krajina. Máme to zakorenené v génoch, v jazyku a výchove. Koľkí z vás počuli od svojich rodičov frázu „cigániš“, keď ste klamali? Alebo keď ste niekomu niečo nechceli požičať, automaticky vás označili za „židáka“? Alebo keď ste zabudli zavrieť dvere, „čo máš doma černocha?“ Rasizmus je rakovina spoločnosti, ktorá ide ďaleko za hranice presviedčania samých seba, že „ja predsa nie som rasista, mám kamošov odtiaľ, robím toto a toto“. Biele privilégiá sú skutočné. Systematický rasizmus je skutočný a je strašné, že muselo zomrieť niekoľko desiatok ľudí, aby sme si to konečne začali uvedomovať.
Zobuďme sa
Je PRIDE mesiac. Pre koronavírus sa veľa pochodov zrušilo, resp. presunulo na online platformu, je však dôležité, aby sme si práve teraz viac ako kedykoľvek inokedy pripomínali fakt, že tieto pochody existujú vďaka čiernej komunite a vďaka čiernym transosobám. Ako komunita máme voči nim obrovský dlh a je našou úlohou ako LGBTI+ ľudí stáť pri nich. Prosím vás, zúčastňujte sa pochodov Black Lives Matter na Slovensku, postavte sa za ľudí, vďaka ktorým sa môžeme dnes beztrestne držať za ruky. PRIDE je, bol a vždy bude protest. To, že je niekde situácia lepšia, neznamená, že sa tento protest skončil. Práve naopak. Dnes viac ako inokedy musíme na námestiach kričať a biť sa za to, čo naša dúhová vlajka reprezentuje. Určite ste na sociálnych sieťach zaregistrovali obrázok: „There is no excuse for your silence.“ Toto nie je radikalizovanie, toto je v súčasnej klíme holý fakt. S hashtagmi All Lives Matter neobstojíte. Má to tú istú logiku, ako keby ste napríklad zorganizovali demonštráciu proti pravidelnej Avon kampani na zvýšenie povedomia o rakovine prsníka, v ktorej by ste hlásali, že na každej rakovine záleží. Hnutie Black Lives Matter nehlása, že na životoch ostatných nezáleží. Snahou tohto hnutia je upozorniť na dlhodobý problém systematického rasizmu v USA a vo svete, ktorému čierna komunita čelí každý deň. Dokážete si predstaviť, že by vám barman nenalial panáka, lebo sa mu nepáči farba vašej pleti? Alebo že by vám banka nebola ochotná dať hypotéku preto, že „vaše etnikum je problematické“? Veľmi by som si prial, aby hnutie Black Lives Matter zafungovalo na Slovákov ako studená sprcha, ktorá by nám možno konečne otvorila oči v súvislosti s rómskou problematikou.
Čo je našou úlohou? Ako môžeme pomôcť? Počúvajme. Nechajme sa napomínať, priznávajme si chyby. Opýtajte sa svojich čiernych kamarátov v zahraničí alebo na Slovensku, ako sa majú, ako to zvládajú. Pýtajte sa ich, čo môžete urobiť. Počujete rasistický vtip? Napomeňte toho človeka. Kričí po vašom kamarátovi niekto na ulici primitívne poznámky? Zastaňte sa ho. Čokoľvek, hlavne nespite na vavrínoch a edukujte sa. Žijeme v dobe, v ktorej sú informácie veľmi ľahko dostupné, a je našou povinnosťou ako bielej majority chápať potreby etnických menšín. V našich bublinách sa žije veru krásne, ale je čas, aby sme z nich vystúpili. Dominique Jackson, vynikajúca transherečka (poznáte ju zo seriálu POSE), modelka a aktivistka, vyslovila počas jedného svojho vystúpenia venovaného zabíjaniu čiernych transžien, myšlienku, ktorá mnou otriasla: „Naša podstata je ľudskosť. Nie pohlavie.“ K tomuto výroku, o ktorom verím, že sa môže stať základom skutočnej modernej civilizácie, dodávam: Naša podstata je ľudskosť. Nie pohlavie. Nie rod. Nie rasa. Nie sexuálna orientácia. Nie vierovyznanie. Nie farba.
Veľmi vás prosím, neberte to, čo sa deje vo svete, na ľahkú váhu. Aj keď si myslíte, že USA je ďaleko, tento problém sa týka nás všetkých. USA je ďaleko, ale stále je to tá istá planéta, a teda aj náš problém. Preto, keď si dáte na seba tohtoročný dúhový merch, pamätajte na to, že každý pásik na našej vlajke reprezentuje inú farbu našej spoločnosti. Naša spoločnosť – náš svet JE farebný. A preto je krásny. Urobte, čo je vo vašich silách, aby to tak zostalo.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk
