Lucia Plaváková
Homosexuálne hnutie ničí tradičnú rodinu a destabilizuje spoločnosť, hlásali nacisti. Dnes si spomíname na obete holokaustu. Považujem za dôležité pripomenúť šírku zla a nenávisti, ktoré nacisti zasiali do spoločnosti.
Popri 6 miliónoch Židov a Židoviek sa obeťami myšlienky „čistej rasy“ stali aj ďalšie skupiny ľudí, medzi ktoré patrili aj tisíce homosexuálov. Nacistický režim ich poslal do koncentračných táborov, pričom väčšina sa z nich už nevrátila.
Ako vyhladzovacia politika nacistického Nemecka zasiahla vtedajšie sexuálne menšiny, približuje historička Jana Jablonická Zezulová: „Rovnako ako Židia, aj homosexuálne hnutie a jeho predstavitelia sa stali cieľom útokov NSDAP, pretože toto hnutie a jeho spolky predstavovali pre nacistov príklad liberálnej a voľnomyšlienkarskej politiky, ktorá vraj ničí silnú tradičnú rodinu a destabilizuje tak spoločnosť. Krízou demoralizované obyvateľstvo tak ľahko naskočilo na túto rétoriku, mali koho viniť za problémy spojené so zlou hospodárskou situáciou a hlasy pre NSDAP rástli.“
Pripomína vám to niečo? Je hrozné, že napriek poznaniu, kam rétorika a nenávistné ťaženie nacistov viedlo, aj v dnešných dňoch počúvame rovnaký naratív o ochrane tradičnej rodiny a LGBTI ľuďoch ako hrozbe, ktorá zničí spoločnosť. Samozrejme, že ide o hrozbu vymyslenú a jej účelom je iba získavanie nenávisťou vyburcovaných voličských hlasov. Rovnako ako tomu bolo v prípade NSDAP.
Nástup Hitlera k moci tragicky zasiahol aj osudy homosexuálov. „V roku 1936 nacistický režim zriadil oddelenie, zaoberajúce sa tzv. očistou nemeckého národa, ktorý treba „očistiť“ od toho, čo ho oslabuje – v ich ponímaní – homosexualita či interrupcie. Na základe rôznych udaní vyvolaných politickou manipuláciou sa tak dostalo na zoznamy homosexuálov asi 100-tisíc ľudí, z ktorých polovica bola odsúdená na základe paragrafu 175 na trest väzením, stovky z nich boli poslaní na psychiatriu, niektorí sa vyhli väzeniu tým, že podstúpili tzv. „dobrovoľnú“ kastráciu. Od roku 1937 sa začal v koncentračných táboroch používať na ich označenie tzv. ružový trojuholník. V nich čelili rôznym formám útrap a mučenia, vrátane neľudských pseudolekárskych pokusov. Z výpovedí svedkov, ktorí takéto hrôzy prežili, patrili väzni s ružovým trojuholníkom k tým najzraniteľnejším, pretože čelili často útokom nielen zo strany veliteľov a kápov, ale aj zo strany spoluväzňov,“ vysvetľuje Jablonická Zezulová.
Smutnou časťou histórie je aj skutočnosť, že mnoho homosexuálov, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov, sa nedostalo na slobodu ani po skončení vojny. Paragraf 175 zostal totiž v platnosti ešte dlhé roky a tak si mnohí museli odsedieť zvyšok trestu, keďže aj nasledujúce režimy v západnom a východnom Nemecku považovali ich orientáciu za trestný čin.
Aká bola v tej dobe situácia na Slovensku?
V porovnaní s homosexuálmi v Nemecku boli tí žijúci na Slovensku vystavení o čosi menším hrôzam. Ako približuje Jablonická Zezulová, na Slovensku bol v tom čase v platnosti paragraf 241 Trest. zákona, ktorý postihoval rovnakopohlavný styk medzi mužmi a v tomto smere určite prebiehali perzekúcie, prenasledovanie a vydieranie. „Predpokladám, že režim Slovenského štátu pristupoval k ľuďom s inou sexuálnou orientáciou podobne ako nacistický režim, ale neorganizoval cielené deportácie tak, ako tomu bolo v prípade židovského obyvateľstva, resp. ako sa to dialo v Nemecku. Či sa lesby a gejovia mali v porovnaní s demokratickou ČSR horšie, či boli povedzme prísnejšie tresty a podobne, to nevieme. Na nejaké závery by bolo potrebné zrealizovať výskum.“
Po 76 rokoch od oslobodenia nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brzezinka, ktorý bol hrôzostrašným nástrojom Hitlera s cieľom zlikvidovať akúkoľvek inakosť, dnes v spoločnosti naďalej mnohí ľudia živia tú istú nenávisť voči rôznym menšinám. A keď to vidíme v krajinách, ktoré na svojom území priamo mali zriadené koncentračné tábory, tak je to obzvlášť nepochopiteľné a smutné.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk