Michal Dudoň
Na hlave kráľovská koruna a v ruke dúhová vlajka. Pokračujeme v rozprávaní príbehov ľudí z kráľovských dvorov, ktorí patrili k LGBTI+ komunite. Presunieme sa napríklad do Švédska, Anglicka, Talianska a Ruska, a to do čias, keď sa homosexualita zamlčiavala a bola hriechom. Ľudia s modrou krvou si však cestu našli.
Kristína I. (1626 – 1689)
Pri švédskej kráľovnej Kristíne je ťažké oddeliť fakty od fikcie: mala záľubu v nosení pánskeho oblečenia, rada sa zhovárala o literatúre, poľovníctve a iných aktivitách, ktorým dominovali muži. To podnietilo klebety o tom, že bola sexuálna deviantka. Vtedajší minister zahraničných vecí komentoval jej „amazonské správanie“ tak, že sa v nej „zmýlila príroda“.
Jej sexualita sa v spoločnosti neustále prepierala. Od detstva bola jej najbližšou spoločníčkou grófka Ebba Spare, ktorú predstavovala ako svoju „posteľovú spoločníčku“. V listoch jej písala, ako by ju veľmi rada videla, a oslovovala ju „Krásna“. Ako písala ďalej: „Ale osud tak chce, aby som ťa vždy milovala a vážila si ťa bez toho, aby som ťa mohla vidieť. Nedokážem byť úplne šťastná, keď som od teba odlúčená.“
Kráľovná Anna (1665 – 1714)
Anna Stuartová, ktorá celý život trpela chatrným zdravím, sa zoznámila so Sarah Churchillovou, keď boli obe mladé dievčatá. Rýchlo sa stali blízkymi priateľkami. „Keby som dokázala každý deň ti nenapísať, urobila by som to,“ napísala jej Anna. „Ale naozaj to nedokážem… keď nie som s tebou, nemám pokoja, kým sa ti neozvem.“
Keď sa Anna v roku 1707 stala kráľovnou, urobila zo Sarah a jej manžela vojvodu a vojvodkyňu z Marlborough. Anna bola vydatá za dánskeho princa Georga, no šírili sa zvesti, že tieto dve ženy majú tajný románik.
Nakoniec si Sarah príliš zvykla na svoj vplyv a Annu to začalo viac ťahať k sesternici Sarah, Abigail Mashamovej. V roku 1708 sa šírili na dvore klebety, o ktoré sa pravdepodobne postarala žiarlivá Sarah. Poukazovali na „temné skutky, ktoré prebiehajú v noci“ medzi Abigail a kráľovnou. Po spore v Kensingtonskom paláci v roku 1710 sa Sarah s Annou už nikdy nerozprávali.
Fridrich II. Veľký (1712 – 1786)
Už za jeho života sa o tomto pruskom kráľovi hovorilo, že je homosexuál. Aj keď dva roky po jeho smrti vydal jeho lekár Johann Georg Ritter von Zimmermann knihu, v ktorej sa pokúšal rozptýliť zvesti o Fridrichovej orientácii, kráľova náklonnosť k mužom bola bola zjavná už v mladom veku. Ako 16-ročného korunného princa pristihli so 17-ročným pážaťom.
Jeho otec, kráľ Frederik William, nenávidel to, čo považoval za zženštilosť svojho syna. Bol voči nemu často despotický. Fridrich sa dokonca pokúsil utiecť s ďalším milencom, Hansom Hermannom von Katte, no dvojicu chytili. Von Katte bol popravený a na Fridricha kričal: „Zomriem pre teba s láskou v srdci!“
Fridrich sa stal pruským kráľom v roku 1740 a bol považovaný za dôvtipného vojenského vodcu, politika a mecenáša umenia oddaného osvietenstvu. Kráľ údajne prenasledoval benátskeho filozofa Francesca Algarottiho, a dokonca aj slávneho francúzskeho filozofa Voltaira, ktorý s ním žil v Sanssouci, aj keď nie je isté, či bol niektorý z týchto vzťahov sexuálny.
Po Voltairovej smrti v roku 1778 bol v Holandsku ukradnutý a publikovaný rukopis jeho spomienok, v ktorom sa podrobne opisuje Fridrichova homosexualita. Pre svoje vodcovské a vojenské schopnosti bol Fridrich oslavovaný nacistami ako veľký nemecký vodca, hoci jeho sexualita bola zamlčiavaná.
Konštantín Konštantínovič Romanov (1858 – 1915)
Konštantín Konštantínovič bol ruským veľkokniežaťom, vnukom cára Mikuláša I. a známym básnikom a dramatikom. Písal pod pseudonymom KR. Hoci na verejnosti bol vzorným aristokratom oddaným rodine, jeho súkromný život bol búrlivejší. Aj keď bol jedným z najplodnejších veľkokniežat (mal deväť detí), bol skrytým homosexuálom. Táto skutočnosť vyšla najavo až po zverejnení jeho denníkov.
Snažil sa potlačiť svoje pocity, no po narodení siedmeho dieťaťa sa stal pravidelným hosťom „pánskych hostincov“. Zmena prišla, keď v roku 1904 stretol mladého muža menom Jacko, s ktorým bol v tajnom vzťahu. Zároveň mal protichodné myšlienky: hoci Jacka miloval, cítil, že pácha jeden z „najväčších hriechov“.
Umberto II. (1904 – 1983)
Posledným talianskym kráľom bol Umberto II. Vládol však len 34 dní: od 9. mája 1946 do 12. júna 1946. Keď v roku 1943 spojenci obsadili Rím, musel Umbertov otec, kráľ Viktor Emmanuel III., kráľovský trón uvoľniť, keďže bol považovaný za sympatizanta fašizmu. V roku 1946 odovzdal kráľovskú korunu synovi, ten si ju však dlho neužil, keďže Taliani v referende odmietli monarchiu a zvolili si republiku.
Hoci bol Umberto ženatý s belgickou kráľovnou Mariou José, s ktorou mal štyri deti, Mussoliniho tajná polícia zozbierala spisy o jeho milencoch, medzi ktorými bol údajne známy filmár Luchino Visconti, boxer Primo Carnero či francúzsky herec Jean Marais. Mussolini chcel údajne spisy použiť na jeho vydieranie. Umberto sa odlúčil od svojej manželky v roku 1946 a zvyšok života prežil v exile. Zomrel v Ženeve vo veku 78 rokov.
Luisa Isabel Alvarez de Toledo (1936 – 2008)
Alebo ako ju inak prezývali – Červená vojvodkyňa. Luisa patrila k rodu Medina-Sidonia, jednému z najvýznamnejších vojvodských rodov v Španielsku. Nebála sa postaviť za svoje presvedčenie, verejne odsúdila náboženstvo a bola oddanou aktivistkou. Vyjadrila sa proti diktátorskému vodcovi Španielska a vstúpila do Španielskej socialistickej strany. Tá bola v tom čase zakázaná. Chodila na protesty a aktívne sa zapájala do politického diania v uliciach. Jej osobný život bol rovnako napínavý a konfliktný ako jej aktivizmus.
Vydala sa za Josého Leoncia Gonzáleza de Gregorio y Martí a pred rozvodom s ním stihla mať tri deti. Viac ako 20 rokov bola vo vzťahu so svojou sekretárkou. Oficiálne sa zosobášil v roku 2008, keď ležala na smrteľnej posteli.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk