Marek Hudec
Švédska režisérka Engeli Broberg si všíma, ako tému rodu vnímajú v rôznych krajinách. Jej film Gabi uvedie vo štvrtok 31. marca Nová Cvernovka.
Gabi medzi chlapcami a dievčatami v škole nevníma veľký rozdiel, cíti, že je iná. Po presťahovaní zo Štokholmu na vidiek však zisťuje, že nie všetci sú rovnako chápaví voči jej prežívaniu. Skvelý filmový dokument Gabi od 8 do 13 ju pozoruje v problematických časoch. Režisérka filmu Engeli Broberg vysvetľuje, ako prebiehalo nakrúcanie citlivej témy. Na Slovensku ho koncom mesiaca počas Transgender Day of Visibility špeciálne uvedie distribučná spoločnosť Film Expanded a Nová Cvernovka. V bežnej kinodistribúcii bude od 14. apríla.
V jednom rozhovore ste vraveli, že sa vidíte v Gabi. Ako sa dá lepšie cisrodovým ľuďom vysvetľovať prežívanie nebinárnych alebo transrodových ľudí?
Musím vás upozorniť, že pri nakrúcaní bolo pre mňa dôležité vo filme nedať Gabi žiadne nálepky. To ona sa musí rozhodnúť, ako svoje prežívanie bude definovať, a zatiaľ sa neidentifikuje ako nebinárna alebo transrodová osoba. Gabi používa ženské zámená a svoje meno. V súčasnosti si nechce dať nejakú nálepku. Môže sa to však stať v budúcnosti? Ktovie? Myslím si, že je dôležité jej nechať priestor, aby sa spoznala.
Keď som sa s ňou prvý raz stretla, spomenula som si na svoje detstvo. Pýtala sa totiž: čo to znamená byť chlapcom a čo dievčaťom? Musím si medzi nimi vybrať? Kládla som si v detstve podobné otázky ako Gabi, no nevedela som svoje pochybnosti o rode dobre verbalizovať. Gabi je veľmi inteligentná na svoj vek. Chcela som nakrútiť film pre Gabi a iných, ktorí a ktoré sa cítia podobne. Potom som s filmom začala cestovať po celom svete a bola som prekvapená, koľkí prežívali rovnaké pocity, bez ohľadu na ich sexualitu, rodovú identitu, farbu pleti či vek.
Zo Slovenska sa nám zdá, že škandinávske krajiny sú otvorené a nastavené priateľsky voči nebinárnym a transrodovým ľuďom. Čím si vysvetľujete, že inde sú ich podmienky horšie?
Ťažko sa mi na to odpovedá, lebo nemám toho dosť naštudovaného o situácii queer ľudí na Slovensku. Zdá sa mi, že Švédsko si prešlo dlhou cestou, ale nemyslite si, že sme na tom v zmysle LGBTI+ práv tak dobre oproti iným. Podmienky sa menia geograficky aj vo vnútri Švédska. Je stále ťažké nezapadať do nejakých noriem na vidieku.
Vnímate teda, že váš film môže byť príjimaný rôzne na iných miestach?
Áno, zažívam to bežne. Bolo zaujímavé sledovať reakcie v rôznych krajinách. Rovnaké boli len sympatie publika ku Gabi. Zvláštne bolo, ako sa líšilo vnímanie dospelých postáv vo filme. V Taliansku sa divákom a diváčkam zdalo, že dospelé postavy sú voči Gabi veľmi prajné, zatiaľ, čo v Dánsku si mysleli, že nie sú dostatočne vzdelané a prívetivé.
Akým pascám ste ako filmárka museli čeliť, keď ste chceli zobraziť takú citlivú tému?
Výzvou bolo zobraziť film cez moje dospelé oči, nálepkovať Gabi alebo sa snažiť vysvetliť, akým človekom je.
Prekvapilo vás niečo v tom procese?
Áno, je neuveriteľné, koľko sa dospelý človek dokáže naučiť od dieťaťa, keď mu správne načúva. Zdá sa mi, že som sa od Gabi naučila veľmi veľa, je veľmi inšpiratívna. Obdivujem jej guráž byť sama sebou za každých okolností.
Prečo ste sa rozhodli zachytiť práve päť rokov v jej živote a nie dlhší alebo kratší úsek?
Najprv som chcela nakrútiť krátky film. No čím viac som Gabi spoznávala, začala som si uvedomovať, že je to príbeh, ktorý potrebuje viac času. Môj film nekladie v úvode otázku a ani v závere nedáva jasné odpovede. Skôr sa sústredí na hľadanie, spoznávanie sa, proces. Keď som porozumela, že potrebujem čas na zachytenie hĺbky v Gabinej ceste, videla som, že nie je priama z bodu A do bodu B, ale že je kľukatá.
Tiež som chcela vyrozprávať príbeh z pohľadu dieťaťa a zdalo sa mi, že keď sa z nej stane tínedžer, otvára sa nová kapitola, získava úplne nový pohľad a pôsobilo to ako prirodzený okamih, kedy to uzavrieť. Je jedinečné pozorovať dieťa medzi ôsmym a trinástym rokom, je to obdobie veľmi vzrušujúce, ale aj strašidelné a naraz máme vtedy tendenciu sa skrývať, zostať potichu, kvôli čomu toto obdobie ani nie je často dokumentované. Máme skôr veľa filmov o vyrastaní z čias puberty.
Aké je váš vzťah s Gabi a jej rodinou dnes?
S Gabi si často telefonujeme, píšeme, často ma navštevuje. V súčasnosti spolu cestujeme po celom Švédsku, aby sme uviedli film, a je príjemné, že môže Gabi stretnúť publikum na projekciách. Jej rodina film vždy veľmi podporovala. Keď som prvý raz navštívila Tracy a Thomasa s nápadom na film, súhlasili okamžite a želali si, aby takýto typ dokumentu existoval. Taký, ktorý by pomohol im aj Gabi.
Boli súčasťou nakrúcania a snažila som sa, aby naša práca voči nim bola čo najviac transparentná. Scény sme si prehrávali a spolu o nich diskutovali. Najprv som Tracy, Thomasa a Gabi vôbec nepoznala, no dnes sme blízkymi priateľmi, čo si veľmi cením.
Vďaka vašej podpore vznikol tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na dex@queerslovakia.sk